Po roku 1942 sa zhoršilo zásobovanie

Po skončení gymnaziálneho štúdia v Trnave v rokoch 1939-1942 som sa vrátil znovu na Patrónku, lebo v akademickom roku 1942/43 som začal študovať na Vysokej škole obchodnej.

Býval som u mojej tety na ulici Pri suchom mlyne v terajšej jej časti Záhorácka ulica v rodinnom dome, ktorý postavili moji rodičia v rokoch 1939-41. Moja teta sa presťahovala dočasne z Maďarmi obsadenej Galanty do Bratislavy, kde nastúpila na miesto úradníčky a bývala v tomto dome.

V roku môjho návratu sa začalo zhoršovať zásobovanie potravinami, ktoré bolo do roku 1941 bezproblémové. Na Patrónke bolo v tom čase málo potravinárskych predajní a aj to väčšinou s úzkym sortimentom. Dva obchody boli na Suchomlynskej ulici. Zo špecializovaných predajní tu bola na dnešnom rozhraní Suchomlynskej a Záhoráckej ulice pekáreň Pachnera, v ktorej bol aj úzky sortiment základných potravín (predajňa existuje aj v súčasnosti). Chýbalo tu mäsiarstvo a obchod so zeleninou a ovocím. Preto obyvatelia Patrónky, ktorí mali pridomové záhradky, si v nich v tom čase dopestovávali zeleninu a ovocie a niektorí chovali aj hydinu a ošípané. Tím ktorí nemali možnosť samozásobeniam museli často ráno cestovať ešte pred pracovným časom a vyučovaním na nákupy do mesta, lebo popoludní boli už obchody a trhoviská slabšie zásobené.

V tomto čase prelietali nad Patrónkou anglo-americké bombardovacie lietadlá, ktoré v počte približne 100 leteli bombardovať Nemeckú ríšu. Na hukot lietadiel a časté poplachy sme si zvykli a nechodili sme ani do protileteckých krytov a často sme nerešpektovali ani príkaz nočného zatemnenia. Viacerí ľudia však na to doplatili.

Dňa 16. júna 1944 po desiatej hodine bez vyhlásenia poplachu začali lietadlá bombardovať rafinériu Apollo a jej okolie. V tom čase som bol v budove Vysokej školy obchodnej na Palisádoch, kde som čakal na skúšku z geografie. Po prvej detonácii sme sa rozpŕchli a utekal som do blízkeho tunela, ktorého vchod bol blízko školy (v tom čase sa tunel razil). Postupne sem pribehlo veľa občanov, ktorí stresovaní a mnohí s plačom rozprávali hrozné zážitky z náletu, ktorý si vyžiadal 270 obetí a vyše 800 ranených.

Aj obdobie po tomto bombardovaní bolo ťažké a nebezpečné. Zažili sme ešte niekoľko menších náletov a v Bratislave nastal nedostatok potravín. Koncom marca 1945 vyhlásil prezident slovenského štátu dobrovoľnú evakuáciu obyvateľstva Bratislavy. Aj ja som sa vysťahoval a na Patrónku som sa vrátil až v apríli 1945.

Viliam Horniak
(Pokračovanie nabudúce.)