Staviteľ Nekvasil staval národné múzeum
Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a Československá republika vznikla v októbri 1918. Územie dnešnej Bratislavy ani jej okolie sa však nestali automaticky súčasťou novovzniknutého štátu. Mesto ostalo verné uhorskému kráľovi a kráľovstvu.
Obsadenie mesta českými légiami v januári 1919 považovala väčšina obyvateľstva za pokračovanie vojny. Až na konferencii mocností vo Versailles sa v júni 1919 dohodlo, že aj Prešporok s okolím sa definitívne pričleňuje k Československu. Časť maďarsky cítiacich obyvateľov sa z mesta odsťahovala. Mnohí tu však ostali, a to aj za cenu, že nemali československé občianstvo a museli teda žiť vo svojom rodnom meste a v meste svojich predkov ako nevítaní cudzinci. Niektorí získali občianstvo až po roku 1928.
Do mesta sa prisťahovalo veľa nových obyvateľov z rôznych kútov novej republiky. Počas prvých 10 rokov od vojny sa národnostná štruktúra obyvateľstva zásadne zmenila. Vznikli tu nové národné a štátne inštitúcie, české inštitúcie a banky tu otvárali svoje pobočky.
V polovici dvadsiatych rokov sa tu rozhodlo otvoriť svoju pobočku aj pražské Zemědělské museum. Bola to vlastne snaha agrárnej strany získať na poľnohospodársky zaujímavom Slovensku čo najviac sympatií a čo najviac voličov. Pre stavbu kúpili dovtedy nezastavaný pozemok na pomerne mladom násype na brehu Dunaja a vyhlásili súťaž na projekt. Súťaž bola úspešná. Zúčastnilo sa na nej asi 15 českých (prevažne pražských) prominentných projektantov. K najzaujímavejším patrili súťažné projekty profesora Pavla Janáka a Bohumila Hübschmanna. Modernosťou vynikal návrh Víta Obrtela. Nakoniec sa nerealizoval ani jeden zo súťažných návrhov.
Objednávku dostal, asi zásluhou Vavra Šrobára, bratislavský projektant Milan M. Harminc. Jeho kancelária dodala projekt múzea v modernom novoklasicistickom slohu, ktorý sa po istých úpravách a viacerých dodatkoch realizoval, ale ani zďaleka nemal kvality zamietnutých návrhov zo súťaže. Je to dnešná budova Slovenského národného múzea na Vajanského a Fajnorovom nábreží.
Pražská centrála financovala stavbu múzejnej budovy prostredníctvom tunajšej filiálky Zemskej banky (pôvodne Zemská banka království českého), ktorá sídlila vo svojej práve dokončenej novostavbe na dnešnej Gorkého, vtedy ešte Ondrejovej, ulici. Stavebný materiál, kameň, parkety, dvere, krytina, skrátka všetko sa dovážalo z Prahy. Hoci v Bratislave bolo dosť renomovaných stavebných firiem, objednávku na realizáciu budovy múzea dostala stavebná firma V. Nekvasila z Prahy. Možno aj neznalosťou tejto stavebnej firmy v podmienkach Bratislavy sa stalo, že praskla železobetónová základová doska pod budovou, a to ešte počas stavby.
Staviteľ V. Nekvasil sa nevyskytuje v zoznamoch obyvateľov mesta v tom období, firma však musela niekde sídliť. Postavila si vlastný objekt na konci Grösslingovej ulice (pôvodná adresa Grösslingová 119, parcela III. 549).
Je to dvojposchodový dom postavený v zadnej časti parcely tak, akoby mal pred ním stáť ešte jeden objekt. Pravdepodobnejšie však je, že časť parcely pri ulici používali ako stavebný dvor. Druhé poschodie je od prvého oddelené priebežnou rímsou, takže pôsobí ako keby bolo postavené dodatočne, hoci je so stavbou súčasné. Jediným zaujímavým prvkom priečelia stavby je betónová markíza nad vstupom, podopretá v architektúre skutočne ojedinelými dekoratívnymi stĺpikmi.
Tie majú výlučne dekoratívny charakter, pretože železobetónová doska je ukotvená do stavby a mohla by niesť aj balkón, a to aj bez dodatočnej podpery. Horná časť stĺpikov je riešená ako trojica symetrických vajcovitých perál, ktoré sú postavené na seba najužšími plochami. Tieto neskutočne krehké útvary majú predstierať funkciu hlavíc klasických stĺpov. Stĺpiky boli vyrobené tak kvalitne, že ani po 80 rokoch nevidno na nich žiadne poškodenie.
Predná časť parcely pri ulici je dnes vyprataná, akoby sa tam pripravovala stavba. Dúfajme, že dekorácia portálu z 20. rokov ostane pri akejkoľvek stavebnej činnosti na pozemku v budúcnosti zachovaná.
Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus