• História
  • 03.11.2007 22:27

Najstarší náhrobok v meste je z roku 1790

0 0

Dnešné cintoríny sú v prvom rade pohrebiskami občanov príslušnej obce, ale často aj výkladnou skriňou množstva vkusnejších aj menej vkusných náhrobných pomníkov. Kto na to má, snaží sa ohúriť okoloidúcich najväčšmi nápadným a najväčšmi drahým pomníkom.

Do začiatku 19. storočia bývali náhrobníky z trvalých materiálov, kovu či kameňa, na cintorínoch skôr zriedkavosťou. Hroby na cintorínoch sa v minulosti prejavovali nízkymi rovmi a drevenými krížmi, ktoré po rozpadnutí len zriedka nahradzovali novými.

Bohatších pochovávali v kostoloch, kde miesto ich odpočinku obyčajne označovala kamenná doska zapustená do dlažby alebo pripevnená na stenu neďaleko miesta pochovania. Jozef II. (panoval 1780-1790) zakázal pochovávanie v osídlených častiach obcí, a tak sa museli cintoríny presunúť na periférie obcí.

Za „lepšie“ sa považovali miesta po obvode cintorína pri kamennom ohradnom múre, blízko cintorínskej brány, prípadne pri kostole, ak stál na cintoríne. V niektorých protestantských krajinách bývalo už v 17. storočí zvykom postaviť pri obvode cintorína rodinné hrobky pre členov bohatých patricijských rodín (Štokholm, Hirschberg). Chudobných pochovávali ďalej na ploche cintorína, pričom hrob býval len zriedka označený pomníkom.

Na niektorých miestach bývalo zvykom položiť na hrob významného človeka veľkú kamennú platňu, ktorá celý hrob prikryla (Norimberg). U nás už v ranom stredoveku bývali hroby zakryté neopracovanými alebo len čiastočne opracovanými kamennými platňami, ktoré nielen označovali miesto hrobu, ale súčasne ho chránili pred vykopaním či inakším zneuctením (Devín - Hrad).

Označovanie hrobov na predmestských cintorínoch kamennými pomníkmi sa začalo v Prešporku používať až na konci 18. storočia. Na Ondrejskom cintoríne sa zachoval figurálny náhrobok generála Grawa z obdobia okolo roku 1790. Je to najstarší v Bratislave zachovaný kamenný náhrobok, ktorý bol postavený nad bežným radovým hrobom na cintoríne.

Najrozšírenejším typom kamenného náhrobného pomníka v strednej Európe bol počas celého 19. storočia jednoduchý kríž. Na niektorých protestantských cintorínoch už aj vtedy kríž nad hrobom odmietali a nahradzovali ho jednoduchou kamennou stélou s nápisom.

Raritou na cintoríne pri Kozej bráne bol náhrobník v tvare jednoduchého trojbokého ihlanu na podstavci trojuholníkového pôdorysu nad spoločným hrobom troch spríbuznených rodín (Leidenfrost, Offermann, Schäfer). Naopak veľmi bohato bol sochárskou výzdobou doplnený náhrobný pomník, ktorý použili sekundárne nad hrobom Rosiny Sperl. Okrem smútiaceho anjela je na ňom aj pelikán, symbol nesmrteľnosti.

Prešporský sochár Josef Murmann (Pressburg 1889 - 1943 London) sa pri tvorbe náhrobného pomníka pre svoju matku chcel vymaniť zo zaužívanej schémy skoro šablónovito tvorených náhrobníkov na Mikulášskom cintoríne nad Karloveskou cestou (teraz Žižkova ulica). Pôvodne sa mal stať stolárom. Ako ešte ani nie dvadsaťročný prišiel o pravú ruku, ale napriek tomu, či práve preto, sa stal maliarom a sochárom.

Na hrob svojej matky vymodeloval ako pomník jednoduchý štvorstranný pilier, ozdobený len vencom kvetov na každej strane, na ktorom stála dvojuchá váza s reliéfom hlavy matky v jednoduchom oválnom orámovaní. Meno zosnulej na pomníku napísané nebolo. Jediný nápis pozostáva z dvoch slov: MEINER MUTTER. Celý pomník podľa umelcovho modelu v umelom kameni realizovala pravdepodobne firma Vittorio Brunisso.

Čas a vandali pomník, ktorý bol najrozmernejším dielom umelca, značne poškodili. V čase svojho vzniku pomník, ako niečo nezvyčajné, moderné, upútal aj pozornosť iných sochárov a architektov v Bratislave. Fotografiu pomníka daroval Josef Murmann s vlastnoručným venovaním s dátumom 12. 6. 1922 architektovi Artúrovi Szalatnaiovi (Slatinskému).

Štefan Holčík
FOTO - archív autora a Oto Limpus

Najstarší náhrobok v meste je z roku 1790


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.