Petržalská legenda: Nonstopka ponúka stále rovnaký hambáč a syráčik už 26 rokov
Zdroj: (in)
„Viete koľko manželských párov sa zoznámilo pri našom pulte? Desiatky! Dnes majú dospelé deti, ktoré k nám tiež chodia na ´hambáč,“ hovorí Marika Póšová (57) z petržalskej Nonstopky. Toto miesto v Ovsišti, otvorené 24/7, pozná hádam každý Petržalčan.
V maličkom priestore na autobusovej zastávke sa v nonstop službe už vyše 25 rokov striedajú traja ľudia. Marika, jej brat Šaňo Póša a ich kamarát z detstva Stano Novák. Mám pocit, že v ich prevádzke zastal čas a keď si čítam recenzie na google, nedokázala by som toto miesto opísať lepšie.
„Nezameniteľná lokálna streetfood atmosféra. Odporúčam každému, kto chce zažiť genius loci Ovsišťa. Okrem zaujímavého jedla tu človek má možnosť stretnúť, spoznať a zdieľať kúsok života s domácimi štamgastmi. Toľko príbehov, toľko jedinečných ľudí, vône, chute, olej... Treba zažiť!“ napísal pred pár rokmi Matej. „Bez snobov, vegánov, Instagramu a podobných moderných úchyliek. Proste dobré domáce jedlo z doby pred zbieraním „lajkov“.... Chceš old school? Tu ho naozaj dostaneš... toto je totiž najlepší old school fastfood, aký vôbec existuje... Diera, smrad spečeného oleja, ale romantika komančských bufetov. Dobrý burger. Naozaj...“
Nonstopka sa pred štyrmi rokmi presťahovala do menších priestorov iba o pár metrov vedľa.
A Rado pred pár mesiacmi pridal: „Absolútna legenda. Miesto nepôsobí dojmom, že sa tu chcete najesť, ale to by ste urobili obrovskú chybu. Smashed burger/syráčik tu mali hádam ako prví v Bratislave a odvtedy je to stále moja jednotka. Žiadne vyladené omáčky, médium mäso, smažené cibuľky - mäso prepečené a tenké, cibuľa surová, kečup a horčica. Poctivo ugrilované na platni a aj tak budete spokojní. A v tejto ekonomike je cena 6,5 eura absolútne z ríše snov. Jedine negatívum je, že budete mastní až za ušami, mastnota tu lieta vzduchom a ulpieva na vás a na všetkom. Rok a pol od zmeny miesta (vlastne presun iba pár metrov) to tu vyzerá, ako keby toto miesto existovalo 20 rokov. Prekonajte ostych a urobte si sem výlet. Je to ako Michelin reštika s 3 hviezdami. Oplatí sa sem naplánovať výlet iba kvôli jedlu.“
"Najobľúbenejší? Hambáč so syrom," hovorí Stano Novák.
Čítam tieto recenzie Marike a pýtam sa, či ona tú mastnotu dokáže po celom dni zmyť. Smeje sa a hovorí: „No, áno, ale tá vaňa potom vyzerá ako vývar.“ Vysvetľuje mi, že si je dobre vedomá, že prostredie nie je ideálne. „Ale keď pečiete 24 hodín vkuse, to jednoducho nejde odmastiť. Urobíte to a o pár hodín je to tam znova.“ Ľudia s tým akoby už rátali. Niektorým stojí za nostalgický výlet do 90-tych rokov, niektorí chodia za jedlom, ktoré milujú, ďalší kvôli priaznivým cenám. Mnohí neváhajú merať aj dlhšiu cestu. Partia na dvoch autách z Malaciek nie je nič výnimočné.
Najstaršia zákazníčka, ktorá pravidelne chodievala na ´hambáč´, mala 94 rokov. Dnes je bežné, že príde seniorka z domu dôchodcov na Poloreckého a objedná si 13 ´hambáčov´. Na narodeninovú oslavu... „Tak 80-ročné seniorky si frčia na našich hambáčoch! Ja žasnem, ale som rada,“ usmeje sa Marika.
Na tento "hambáč" chodila aj 94-ročná dôchodkyňa.
V čom je ich tajomstvo? „Prešli našimi rukami. Sami si melieme mäso, slaninu, sami si to miešame. Naše ´hambáče´ aj sami jeme a nosíme domov rodinám.“
Poznala ich celá Bratislava
Ako to celé začalo? „Keď som mala 15 rokov, pravidelne sme chodili po diskotékach a potom sa v noci šlo na ´nočák k Prioru´. Bol tam bufet, ktorý sa volal Tempo, otvorený nonstop, s varenou stravou,“ spomína Marika na osemdesiate roky, kedy to podľa nej v meste aj v mestských častiach žilo. „Boli sme partia, ktorá trávila na diskotékach celé noci a vždy sme potom skončili na segedíne, maďarskom guláši alebo na fazuľovej polievke. Už vtedy som mala víziu, že také niečo by som chcela.“
Vyučená čašníčka chvíľu podnikala a keď dostala ponuku odkúpiť bufet na Dolných honoch, využila ju. S bratom Šaňom v nej robili hamburgery. „Bufet mal úspech, veď pred rokom 2000 bolo po celej Bratislave veľa zábavy. Takmer v každej krčme hudba, hralo sa na gitare, diskotéky, zábavy. Dnes z toho zostali možno tri percentá,“ konštatuje Marika.
Šaňo rozbehol prevádzku so sestrou Marikou v decembri 2000.
V tej dobe však hľadala väčší priestor a našla ho v Ovsišti. Vybudovali ho s bratom od podlahy a v decembri 2000 otvorili. „Zákazníkov sme mali hneď veľa. Veď vedľa bola krčma Regent, kde bývali aj diskotéky, herňa, okrem toho každý víkend v Alpinke hrala živá hudba. Na opačnej strane bola Doňa Marta, tiež so živou hudbou, pizzéria, ktorá mala rozvozy do noci. Okrem toho sme na zastávke, takže čoskoro vedeli po celej Bratislave, že máme nonstop teplé jedlo.“
Ustáli, keď ich miestni obviňovali, že sa kvôli nim zgrupujú na zastávkach asociáli a ustáli aj obdobie výpalníkov. „Platili sme takú zľahčenú ochranu,“ priznáva Marika a spomína, že dovtedy mávali pravidelne rozbité veľké sklené výplne, kolega dostal párkrát bitku, vyhrážky boli na dennej báze, sledovali ju domov a keď nie, mala prepichnuté dve pneumatiky na aute. „Dve! Lebo jednu ešte vymeníte...“
Pred piatimi rokmi zaznamenal svoju návštevu na vlogu aj raper Separ, ktorý tu bol stálym zákazníkom.
Aj to pominulo a potom prišlo pred štyrmi rokmi nútené sťahovanie. Síce len o pár metrov, ale do podstatne menších priestorov. Skončili spoločné diskusie často neznámych ľudí pri pulte a niekto mal problém presun o osem metrov aj zaregistrovať. „Keď počujete taxikára, ktorý by mal mať prehľad, ako narieka do telefónu, že by si dal hambáč a prečo ho zrušili... musíte sa pousmiať. Keď mu otec povedal, že sme hneď vedľa, prišiel a dal si rovno tri.“
Verní sa vracajú aj z cudziny
„Súčasná doba zas prináša nové výzvy,“ hovorí Marika a konštatuje, že nočný život v meste cez týždeň už takmer neexistuje, ľudia po pandémii úplne zmenili návyky, obmedzili sa otváracie hodiny, zanikajú podniky a peňazí je menej. „Presne viem, kedy v televízii ohlásili ďalšie zdražovanie, pretože na druhý deň k nám príde menej ľudí.“
V meste vznikli nové bistrá otvorené dlho do noci, merať cestu do Petržalky už netreba. Oplatí sa im ešte vôbec mať otvorené nonstop? „Bránime sa, ako vieme, ale nechceme sa vzdať tej tradície. Chceme vydržať nonstop,“ hovorí Marika a jej zážitky dávajú váhu jej rozhodnutiu.
Staré priestory Nonstopky.
„Vracajú sa k nám ľudia, ktorí na našom jedle vyrástli. Raz som dostala tringelt sto eur len preto, že sme stále tu. Máme zákazníka, ktorý sem chodil do základnej školy, keď sa náš podnik otváral. Teraz žije v Texase, masíruje šejkov, ale keď príde na Slovensko, príde k nám na rezeň so šalátom. Ďalší z Austrálie sa vracia kvôli ´hambáču´, pani z Kanady ešte pred cestou späť príde na cigánsku a hovorí ´neuvidíme sa zase asi tri roky, ale keď prídem, prvá cesta bude sem´. Toto je pre nás vzácne. Žijú už v úplne iných svetoch, ale nezabudli.“
FOTOGALÉRIA:
Jedlo im pripomína mladosť. Veď receptúry sa za tie roky vôbec nezmenili a ´hambáče´ pripravujú stále tí istí traja ľudia. „Kedysi bola v Ovsišti robotnícka ubytovňa. Po 17-tich rokoch prišiel z Francúzska pán, ktorý v nej kedysi žil a hovorí mi ´To nie je možné! Tá chuť je presne taká istá ako si pamätám!´
S deťmi a už aj s vnúčatami
Klientela Nonstopky je iná v noci, keď tu stretnete mladých po žúre, kuchárov, ktorí sa nestíhajú v robote najesť, šoférov autobusov, taxikárov, policajtov, aj zlodejov, aj prostitútky, a iná cez deň, kedy sem zavítajú bežní obyvatelia, často s obedármi v rukách a berú si domov jedlo aj na viac dní. „Viete, naša polievka má 500 ml a stojí dve eurá...“
Pollitrovú polievku dostanete za dve eurá.
Marika spomína pána, ktorý každý deň príde s rovnakou požiadavkou: Hambáč, hranolky a zabaľte mi to! Počas štátnych sviatkov zachraňujú všetkých zábudlivcov, počas Vianoc všetkých, ktorí nevedia, alebo nechcú variť, a keď majú sanitárny deň, pre mnohých je to hotová katastrofa. „Ako to, že nie je otvorené? Umývate okná? Koľko vám to ešte bude trvať? A kedy otvoríte?“ pýtajú sa netrpezlivo. „Mám v telefóne stovky čísel zákazníkov, pri ktorých mám prehľad, aké jedlá preferujú. Keď máme to ich, píšem im správu,“ hovorí Marika a ja si hovorím, že to už sa dnes teda nevidí. „Sme rodina, nielen tu v prevádzke, ale aj so zákazníkmi. Niektorí k nám chodia celé roky, dnes už aj s deťmi a dokonca s vnúčatami.“ A netreba ich lákať ani na nové vychytávky typu šodó na dukátových buchtičkách. Pýtam sa Mariky, či neuvažovala, žeby už po tých rokoch pracoval miesto nej nonstop niekto iný. „Absolútne nie. Ja tu chcem byť ešte ďalších 25 rokov. Kľudne aj sama. A nech fungujeme aj ďalších 100 rokov,“ zareaguje so smiechom.
(in)