Úžasný príbeh: "Mapy som kedysi predával ako teplé rožky," spomína podnikavý pán Pavol z Petržalky

„Okolo roku 2000 tu pred Vianocami stávali rady. Človek šiel okolo, videl, že predávam mapy, hovorí, ´super, vrátim sa, lebo nemám darčeky pre deti,´ a potom kúpil hneď tri,“ spomína pán Pavol z prevádzky Lakros na Vavilovovej v bratislavskej Petržalke. Funguje tu už 31 rokov.

V tmavej úzkej uličke za TPD, pod terasou paneláku, sa snažím nájsť číslo 22a a keď predajňu konečne objavím, mám pocit, že už nefunguje. A predsa sú tu dvere, nad ktorými sa nedá prehliadnuť nápis: Putin je vrah, otvorené. Vchádzam dnu a hovorím pánovi Pavlovi, že ten vstup pôsobí ako umelecká inštalácia.

„Keď začala vojna na Ukrajine, bol som hotový. Sedel som tu, neschopný to spracovať,“ začne mi vysvetľovať. „A keď začali ľudia obhajovať Rusov, dal som na dvere obchodu ukrajinskú vlajku. Pomaľovali mi vstup do predajne Z-tkami a porozbíjali okná. Potom prišli dovnútra nejakí ľudia a začali mi púšťať ruské videá. Tak som sa naštval a dal hore nad dvere veľký nápis: Putin je vrah. A niekto ďalší mi ho oblial červenou farbou. Pozerám na to a hovorím si: Veď to vyzerá perfektne! A nechal som to tak.“

Na trhu chýbalo všetko

Kedysi sa v tejto predajni vyrábali stovky tabúľ do školiacich stredísk či bánk a predávali tisíce máp do papiernictiev, špedičných firiem, cestovných kancelárií či domácností v rámci dekorácie. Cestu strojárskeho inžiniera, ktorý pracoval v Chirane a popritom prednášal na vysokej škole, odštartovala Nežná revolúcia. „Ja som bol taký nadšený,“ hovorí mi. „Ja, čo som bol v škole skôr utiahnutý, som bol schopný postaviť sa pred zamestnancov Chirany v Starej Turej, kam som prišiel na služobnú cestu, a informovať ich o tom, čo sa deje v Bratislave.“

O rok už ako 30-ročný brigádoval v skleníkoch vo Švédsku, o ďalší založil s dvoma spoločníkmi „eseročku“ a začal podnikať. „Už v Chirane som vyvinul miešačku krvi. Tie v nemocniciach zúfalo chýbali. V nemocniciach vlastne chýbalo všetko. Napríklad košíky na prenášanie konzerv. Tak som ich skonštruoval, neboli to zložité veci,“ hovorí skromne, „a predával.“ Spomína, že v 90-tych rokoch chýbalo na trhu všetko. A tak začal vyrábať aj ´flipchart´ tabule pre banky a predávať ich po celom Československu. „Za autom prívesný vozík naložený tabuľami a šiel som. Keď si dnes predstavím, že som po celej Prahe behal len s papierovou mapou v ruke, smejem sa,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že do bánk okrem tabúľ dodával aj ním skonštruované špeciálne vozíky, ale aj sáčky na balenie bankoviek. „To boli státisíce kusov mesačne.“

Keď sa zo spoločnej „eseročky“ rozhodol odísť, odnášal si nielen slušné odstupné, ale aj projekt na budúce priestory v Petržalke. „Štúdiu, projekt aj stavebné povolenie som vybavil ja a bol som rád, že mi ich firma odstúpila,“ spomína na zámer „vyplniť“ priestor pod terasou prevádzkami. „Mal som aj peniaze, ale zrazu som nevedel, čo budem robiť,“ smeje sa.

Lenže 90-to roky, to bola taká doba, že tak rýchlo, ako ste k peniazom prišli, ste o ne mohli aj prísť. Pán Pavol spomína, že chcel spoločne podnikať s americkým Slovákom, ktorý vodil do Ameriky záujemcov o poľnohospodárske stroje. Investoval do spoločného podniku všetky svoje peniaze a... prišiel o ne. Narazil na podvodníka.

„Takže som mal projekt, pozemok, musel som začať stavať, ale nemal som peniaze. Mal som ale šťastie. Stretol som bývalého študenta, ktorý sa stal riaditeľom firmy a tá potrebovala nové priestory. Polovicu budúcej prevádzky som mu odstúpil a za získané financie som mohol financovať prvú časť stavby,“ pokračuje a spomína, ako riadil stavbu a popritom podnikal na živnosť. „Potreboval som zarobiť na zvyšok stavby, a tak som pracoval aj dvadsať hodín denne. Tabule som montoval doma na chodbe. Na stenách boli diery od vŕtačky... Popritom som vybavoval objednávky, začal predávať mapy a riešil stavbu. Za tri mesiace som dokázal zarobiť na zvyšok stavby, aj vyžiť.“ Sledujem rozprávanie tohto životaschopného a podnikavého človeka, ktorý to nevzdal, a hovorím mu, že má môj obdiv. „Keď sa dostanete z takejto situácie, tak vás to posilní. Máte pocit, že dokážete veľa,“ reaguje prosto.

Šťastie? Nie, schopnosti!

Vždy ho bavilo pracovať skôr manuálne, ako byť obchodníkom. Opäť to zachránil dobrý nápad. „Na Cofaxe, čo bola výstava výpočtovej a kancelárskej techniky, som mal kamarátov elektrikárov, ktorí tam mali stánok. Mal prázdne bočné steny, a tak som ich poprosil, či by som si na ne nemohol dať svoje tabule a mapy. Tam som získal klientelu, z ktorej som žil nasledujúcich dvadsať rokov. Mapy šli ako teplé rožky. Veď my sme laminovali denne sto máp! Nikto to tu nemal. Zákazky sa len hrnuli. Žiadnu som neodmietol. Postupne sme robili aj reklamu, mám rezací ploter, obliepali sme autá... Do školiacich stredísk som dodával neuveriteľné množstvá tabúľ na stojanoch. A keď z banky videli novú tabuľu v zahraničí a chceli ju, tak som im ju podľa fotky vyrobil.“ Ale nebolo to bez obety. „Celý deň som s bratom pripravoval tovar napríklad do Prešova, pokračoval aj v noci, ráno som zobral auto, vyrazil na východ a vrátil sa v noci. A to sa dialo často. Alebo... V Báhoni sme mali prenajaté priestory, kde sme mohli strihať plechy. Celú noc sme strihali, ráno som ich odviezol nastriekať do Pezinka, vrátil som sa do roboty a robil ďalej celý deň.“ Keď vidí moje prekvapenie, len dodá: „Ale keď viete, za čo robíte, tak je to iné.“ Za celú dobu podnikania nebol ani raz na „péenke“, napriek tomu, že mal dva roky problémy s obličkami a vyše roka problémy s chrbticou. „Liečbu som si hradil sám v súkromnej klinike. Ráno som chodil na infúzie, rehabilitácie a potom rovno do práce, kde som aj napriek výhradám lekárov pracoval aj manuálne.“

Nevedel to inak. Spomína, ako ho šla vtedajšia manželka doslova zabiť, keď aj v sobotu priniesol domov mapy a lištoval ich aj s deťmi na stole v obývačke. „Chcel som, aby sa niečo naučili. Syn mi vždy cez prázdniny pomáhal. Dnes žije v Austrálii a pracuje ako programátor, ale nedávno mi volal a ďakoval mi za to, že je aj manuálne zručný.“

Priestory dotuje z dôchodku

Po pandémii banky zistili, že ľudia dokážu pracovať aj z domu, rušili pobočky, klasické tabule už nepotrebovali, navyše ich začali nahrádzať interaktívnymi. „Mapy chce už len jedna firma, hoci sú krásne, ľudia ich už nechcú ani ako dekoráciu,“ hovorí pán Pavol, ktorý pred pár rokmi nastúpil na brigádu ako montér nábytku. „Potreboval som dotovať tieto svoje priestory. Robil som neraz aj desať hodín denne, ale zarábal som len na to, aby som bol na nule. Pochopil som, že takto to ďalej nejde. Viete, mne by nerobilo až taký problém ešte manuálne pracovať, len nechcem robiť len na priestory a dávať na ne ešte zo svojho dôchodku.“
Vysvetľuje, že za pozemok platí magistrátu mesačne 300 eur, daň z nehnuteľnosti je 1600 eur ročne (130 mesačne), elektrina sto eur mesačne, k tomu musí, hoci je už dôchodca platiť odvody, aj to nie zo zisku, ale z obratu. „Cca 800 eur mesačne, len aby som bol na nule. To sa nedá utiahnuť. Tak som sa rozhodol skončiť. Aktuálne upratujem a mapy dopredávam za symbolické ceny.“Nehovorí to s horkosťou v hlase. Naopak. „Nechcem sa chváliť, ale mne v živote skoro všetko vyšlo. Mal som šťastie,“ tvrdí, hoci ja si myslím, že skôr ako šťastné náhody za tým boli jeho schopnosti – kreativita, pracovitosť a skromnosť.

(in)
Článok vznikol v spolupráci so stránkou www.kdemaju.sk, ktorá mapuje vyše tisíc obchodov a prevádzok v Petržalke.