Krásny príbeh: Pavel miluje Petržalku i svoju prácu. Stretli ste sa s ňou asi aj vy

Zdroj: Martin Kleibl

„Keď prijímame zámočníkov, vždy v inzeráte napíšem: Uvítame Petržalčanov,“ hovorí Staropetržalčan a veľký lokálpatriot Pavel Kara (60). V starej Petržalke vyrástol a vrátil sa do nej aj so svojou firmou, ktorá v auguste oslávi 30 rokov. Možno ani netušíte, že za nové zábradlia, rampy či kontajnerové stojiská pri vašom dome vďačíte práve jemu a jeho tímu.

Na Gogoľovej ulici za Matadorkou, v areáli, v ktorom by ste sa bez problémov stratili, nás Pavel Kara vedie cez dvor do veľkej výrobnej haly kovovýrobno-zámočníckej firmy. „Schody, brány, zábradlia, to je základ, ale robíme aj špeciálne zákazky. Nedávno koterec pre psa na diaľkové ovládanie alebo aj fajnovejšie veci,“ hovorí a ukazuje na akýsi kužeľ z roxorových tyčí, ktoré si objednal istý umelec.

„Tam je píla, tam sa materiál delí, tu sa vŕta, zvára... Dielňa je teraz prázdnejšia, štyria ľudia sú na montážach, jeden zvára na holandskej lodi v prístave... Tu sú hotové brány, tie odvezieme do zinkovne v Malackách... Tu vzadu máme loď, lebo sme aj vodáci, a tam hore mám veliteľský mostík. Odtiaľ dávam pokyny,“ smeje sa bezprostredný a zhovorčivý muž. Tvrdí, že má šťastie, pretože kým väčšina firiem v rovnakej fáze ako tá jeho buď skrachovala, alebo končí, lebo nemá nástupcu, on nás hrdo zoznamuje so svojou dcérou Janou a jej manželom Stanislavom Košíkom, s ktorými zdieľa malú kanceláriu na poschodí. Keď sa v nej usadíme, vyštudovaný lodný inžinier, ktorý aj svoju spoločnosť nazval podľa lode – Korveta, začína rozprávať svoj životný príbeh.

Od hausbótov k stavebníctvu

Osud chlapca zo starej Petržalky ovplyvnil už učiteľ na základnej škole. „Pán Blaško bol dobrodruh, boxer, technik, strojár, ale aj lodník. Rozprával nám o dunajských kataraktoch, kadiaľ sa kedysi Dunaj valil cez hory, tak pútavo, že keď som mal pätnásť, šiel som za lodníka do Dunajplavby,“ spomína na rok 1979 a hovorí, že nebol jediný. Petržalčania boli s Dunajom odjakživa spätí.

Zdroj: Martin Kleibl

​Kedysi chodil všade na bicykli, neskôr ho nahradila motorka, podľa Pavla ideálny dopravný prostriedok do mesta. Auto nemá. 

V treťom ročníku ako učeň pol roka plával na lodiach od Bratislavy po Izmail v delte Dunaja. Podobne ako jeho spolužiaci aj on plánoval, že sa stane lodným kapitánom. Namiesto toho sa oženil, zostal pracovať v lodenici a desať rokov opravoval lode. V roku 1988 sa podľa vlastných slov zaťal a začal diaľkovo študovať na Strojníckej fakulte STU odbor stavba lodí. Popritom stihol pracovať vo vodnej záchrannej službe vo Viedni. Keď v roku 1994 promoval, mal jasnú víziu budúcnosti: Stavať hausbóty a malé plavidlá. A tak založil Korvetu.

„Vtedy na Slovensku o hausbótoch nikto nechyroval, v Jaroveckom ramene bol jediný, ešte z čias socializmu. Dával som inzeráty kade-tade, ale bohatí ľudia ešte len bohatli, zariaďovali si byty, kupovali nové autá, hausbóty nehľadali,“ spomína. „Záujem prejavili len rybári. Tí však zase nemali peniaze.“ Pavel Kara zistil, že nemá pre koho robiť. Zjavne predbehol dobu. „Lenže už som mal prenajatý pozemok, bolo treba platiť nájomné a živiť rodinu. Lodný mechanik je ako zámočník, vie robiť so železom. Tak som sa začal ponúkať na stavby a začal vyrábať dvere, brány, mreže, schody... A okolo roku 2000 som zrazu videl, ako v Jarovciach pribúdajú hausbóty. No paráda, mohol som už len skonštatovať, a ja tu mám schválené projekty aj s okrúhlymi pečiatkami...“

Zdroj: Martin Kleibl

​Pavel je rád, že má aj mladých kolegov, ale remeslo vymiera. Patrika Dohnányho stiahol z automobilky, musel ju preplatiť. Patrik sa však v tejto práci našiel. 

Stavebníctvo ho pohltilo, hoci začiatky neboli jednoduché. „Stávalo sa, že aj niekoľko mesiacov nezazvonil telefón, boli sme totálne bez roboty. Malá insolventná firma bez imidžu,“ smeje sa dnes. „Prví klienti sa pýtali na referencie. Koľko brán ste urobili? Keď som povedal „dve“, pozerali na mňa všelijako.“

Konštatuje, že ich napokon vždy „ukecal“. Verím mu. Má talent rozprávača, je presvedčivý, vtipný, so životnou iskrou. Keby chcel, predal by mi aj čínsky tank. „Moja manželka hovorí, že by som bol ideálny sobášny podvodník,“ zas nás rozosmeje, vážne však už dodáva, že svoju pozíciu budoval prácne a postupne od zákazníka k zákazníkovi. „Neboli sme orientovaní na sériové výrobky, ale na klienta. Keď sme ho získali prvým výrobkom, väčšinou sme mu následne vybavili celý dom. Moje telefónne číslo má dnes najväčšiu cenu vo firme. Má ho možno 10-tisíc klientov a ozývajú sa aj po rokoch. Neraz telefonát začína slovami: Pamätáte sa, v 90-tych rokoch ste mi robili na dome, teraz stavia dcéra...“

Aj vďaka tomu prežili krízy, ktoré prišli. A počas stavebného útlmu v roku 2008 ich zachránili aj bytové domy. Spoločenstvá mali našetrené peniaze a objednávali uňho zábradlia či stojiská pre kontajnery.

Vrátil som sa domov

„Celé detstvo som prežil na čerešni, na marhuliach, na rybačke, alebo so psom na bicykli,“ spomína Pavel Kara na život v starej Petržalke. „Stále v prírode, pri Dunaji, nepoznal som betón. Chorvátske rameno bolo nádherné, okolo v páse lesa žili srnky, vo vode bolo neskutočne veľa číkov. To je taká hadovitá ryba, ktorá je dnes ohrozeným druhom.“ V šestnástich však ich dom zbúrali a rodina sa musela presťahovať. „Vtedy mi to veľmi nedochádzalo. V puberte už ma tak nezaujímala rybačka, ale neskôr sa mi o starej Petržalke začalo snívať. Túžil som sa vrátiť späť.“

Zdroj: Archív P. K.

​Pred ich domom na Vlasteneckej. Pavel je najmenší, vľavo sestra Nataša, mama Mária, sestra Anka a kamarát od susedov Milan Dedič.

S rodinou býval vo Vrakuni. „A raz mi manželka hovorí, že v Avíze videla rodinné domy, dokonca jeden aj v starej Petržalke. Hneď som po ňom šiel, a aj sme ho kúpili. Známi sa ma pýtali, či som si zvykol, „tam za Matadorkou“. Hovorím, zvykal som si asi päť minút. Prešiel som sa po dvore, tam boli tri marhule, ktoré zasadili presne v roku 1964, keď som sa narodil, prešiel som dovnútra, cez dom, videl drevené podlahy, povalu, pivnicu, nadýchol som sa, a tá vôňa, vedel som, že som doma.“

Krátko na to, v roku 2011, presťahoval do starej Petržalky aj svoju dielňu. „Bolo mi jasné, že musí byť tu. Aj pre chalanov to bolo dobré. Mnohí sú z Petržalky, jeden je dokonca môj sused. Keď prijímame zámočníkov, vždy v inzeráte napíšem: Uvítame Petržalčanov. Je nezmysel, aby k nám niekto cestoval hodinu z Rače, keď s nami môže pracovať Petržalčan.“

Paľo z lodenice ti to spraví

„Spravili ste si aspoň jeden hausbót pre seba?“ vraciam sa na začiatok. Začne sa smiať. „Nie a veľmi som ho chcel mať. Ale nebanujem, lebo keď vám ukážem môj dom, pochopíte. Ja som si urobil hausbót doma. Rovno pod oknami mám stokubíkové jazierko a mám aj okná, ktorými pozerám, čo sa deje pod vodou, ako v ponorke,“ zareaguje a opäť sa pustí do nadšeného rozprávania. Téma vody a lodí je jeho srdcovka, ktorá roky pretrvala. Nielen v pracovnej rovine. „S „rodnou“ Dunajplavbou mám dobré vzťahy, riaditeľ ma volá na všetko, čo nestíhajú alebo nechcú robiť,“ hovorí. Opravujú mnohé havárie veľkých lodí pri pontónoch na Dunaji, aj samotné pontóny, keď treba. „Paľo z lodenice ti to opraví,“ odkazujú si vraj jeho známi medzi sebou.

Zdroj:

​Opravujú aj lode a pontóny.

Jachtára s kapitánskym preukazom však môžete stretnúť aj medzi vodákmi, aj s jeho štvorročnou vnučkou na vlastnoručne vyrobenom plavidle na Draždiaku počas tohtoročnej Letnej vlny fantázie. Určite ho neprehliadnete.

Zdroj: Martin Kleibl

​Môžete ho vidieť s vnučkou aj na podujatí Na vlnách fantázie. 

Možno vyrobil aj vaše zábradlie

„Už sme takmer v situácii, keď budem môcť vyhlásiť: Keď nájdete ulicu, kde nie je náš výrobok, dostanete zľavu,“ hovorí s dávkou nadsázky Pavel Kara, ktorého oslovujú aj bytové domy a spoločenstvá vlastníkov v Petržalke.

Zdroj: Archív P. K.

Montáž na Furdekovej.

Ich zábradlia, rampy pre vozičkárov, striešky či stĺpiky nájdete napríklad na Budatínskej, Andrusovovej, Pifflovej, Černyševského, Furdekovej, na Kopčianskej, na trhovisku na Mlynarovičovej či v novom bistre v Sade Janka Kráľa. Na Blagoevovej je ich stojisko na kontajnery aj s fotovoltaikou, kiná v Auparku majú ich zábradlia, petržalské Tesco zas brány.

(in)