Poznáte Tuniaky, ktoré lezú v zime do Draždiaka? Je to naozaj zaujímavá partia

Zdroj: Archív Peter Remiar

Keď som na Facebooku objavila túto skupinu otužilcov, názov ma tak pobavil, že som si povedala: S nimi vás zoznámim. A tak som v nedeľu o desiatej dorazila na ich pravidelný branč k žltému bufetu na Veľkom Draždiaku.

Vonku je jeden stupeň, voda má tri, a „Tuniaky“ sa práve so smiechom vyzliekajú do plaviek. Ktosi doniesol sekerku na ľad. Predvoj skupiny vytvorí vo vode ´vaničku´, odhodí najväčšie kryhy, zvyšok vlezie do vody bez zaváhania. Ako do termálneho bazéna... Smejú sa. „Mám tak skrehnuté prsty, že nechty sú ako žiletky,“ počujem z vody. „Prečo si to robíme?“ pýta sa iný, ostatní sa smejú. „Lebo nás to baví,“ zaznie po chvíli odpoveď. „Alebo sme masochisti, to sa viac približuje realite...“ Zuzka po pár minútach vyjde, vezme fotoaparát - a mne sa nechce veriť – vracia sa späť do vody. Tuniaky pózujú s kryhami. Ľad je udalosť aj pre nich. Nestáva sa každý rok, aby pokryl kraj jazera.

Petržalčanka Zuzana Fornadel, ktorá otužuje tretiu sezónu, je po šiestich minútach vonku. „Robím to väčšinou tak, že teplota vody plus dve minúty,“ hovorí mi a dodáva, že treba počúvať telo. „Každý si to nastaví, ako mu vyhovuje. Pozrite na týchto našich dvoch šialencov. Tí si dávajú dvadsať minút. A ako si tam rochnia. Ako keby boli vo wellnesse...“

Zdroj: Zuzana Fornadel

​Tuniaky majú v skupine 899 členov, pevné jadro však tvorí 15-20 otužilcov.Jeden z ´extrémistov´ je Vlado Duranik.

Keď konečne vylezie, všimne si, že krváca z malých rán. Porezal sa na ľade. „Tým, že je pokožka taká stuhnutá, stačí málo. Necítite to, hoci ľad je ako žiletka,“ konštatuje stoicky. Čakám, že sa začne strašnou rýchlosťou obliekať a on nič. Stojí v jednej vrstve s krátkym rukávom. „Prečo sa neobliekate?“ pýtam sa ako klasický neznalec otužovania. „Toto mi zatiaľ stačí,“ reaguje. Vysvetľuje, že je dokonca lepšie nenaobliekať sa hneď, pretože chlad, ktorý telo vyžaruje, by nemal kam pod viacerými vrstvami uniknúť, a tak by mu mohla byť, paradoxne, väčšia zima.

Vlado Duranik býva neďaleko Draždiaka. Ukazuje na najbližšie domy. „To sem môžete chodiť aj každý deň,“ hovorím mu. „Však aj chodím,“ smeje sa. „Tento rok som dokonca začal s tým, že ráno o pol štvrtej, predtým, ako idem do roboty, prídem sem a oboplávam celý Draždiak. To, keď má voda 15 stupňov a viac. Hodinku plávania, okolo piatej som doma a idem do roboty.“

Zdroj: (in)

​Kúpanie v studenej vode milujú. 

Otužuje tri roky. „Prvý rok som bol vyložene len v studenej sprche. Tú musím mať odvtedy každé ráno. Najhoršie bolo, keď sme boli minulý rok s manželkou na Taiwane, a tam nešla studená voda,“ hovorí a keď sa ho pýtam na prvotnú motiváciu len pokrčí ramenami: „Zmenil som životný štýl, mal som odrazu veľa energie, a nevedel som, čo s ňou, tak mi napadlo ísť sa schladiť. A to som asi pred 20 rokmi bol s manželkou v zime na prechádzke okolo Draždiaka, nejaký blázon liezol z vody úplne červený a ja som jej vtedy tvrdil: No až takýto šialený ja nikdy nebudem! A pozrite sa na mňa dnes. Keď je jazero zamrznuté, v dome na Záhorí si dávam vonku pri mínus desiatich stupňoch 10-minútovú studenú sprchu.“

Zdroj: duranik.sk

​Stavať snehuliaka v plavkách nie je pre Vlada Duraníka nič nezvyčajné. 

Ukazuje mi svoju webovú stránku duranik.sk. Na jednom videu presekáva ľad na jazere, na ďalšom robí v plavkách snehuliaka. Pohoda...

Z jazera rovno k vysávaču

Myslela som si, že Tuniaky vylezú z vody, oblečú sa a budú utekať do tepla domovov. Omyl. Prichádza čas na čaj, koláčik a veselá debata pokračuje. „Pamätám sa, že sme začali na jeseň, voda mala asi 18 stupňov, my, že aká studená, strašne sme sa tešili, ako otužujeme,“ smejú sa Monika so Zuzkou, ktoré okrem otužovania stíhajú aj beh a thajský box. Šport je vraj medzi otužilcami bežná aktivita...

Všimnem si, ako sa Zuzka trasie a pýtam sa, kedy sa dostane do normálu. „Necítim zimu, to je len reakcia organizmu,“ mávne rukou. „Ja doma chytím vysávač, povysávam byt a je mi teplo,“ povie Martin, čo opäť vyvolá smiech. A spokojnosť jeho mamy Moniky: „Nikto u nás nevysáva, len on.“

Zdroj: Archív Peter Remiar

​Zakladateľ skupiny Peter Remiar. Niekedy sa musí k vode presekať.

„Tak to ja si väčšinou doma ľahnem na gauč a zaspím. Pravidelne ma vypne,“ nadviaže Peter Židek. Medzi Tuniakmi patrí k najstarším kusom. „Pred siedmimi rokmi som ukecal kolegu, aby ma vzal otužovať, chcel som to vyskúšať a zapáčilo sa mi to. Stačí prísť a mať vôľu. Telo to zvládne, to hlava robí problémy. Aspoň za mňa určite.“ Pýtam sa na vyššie motivácie, tvrdí, že prišli až neskôr. „Moje dve deti aj manželka sú často chorí, mňa to len veľmi zriedka lízne a keď aj áno, väčšinou si jeden deň poležím a na druhý mi nič nie je.“

Ostatní pridávajú svoje skúsenosti, je tu živá debata, zaujme ma, že viacerých voda v lete neláka. „Neviem, čo v nej robiť,“ hovorí Peter. Reagujem, že teraz tiež veľa nerobí. „Áno, ale kratšie,“ odpovie so smiechom. „Vy ste takí veselí ľudia z tej zimy?“ pýtam sa. „Musíme. Inak by sme zamrzli.“ A zas sa všetci smejú.

Návykové otužovanie

„Tuniaky“ dal dokopy Peter Remiar. On sám začal otužovať v roku 2016. „Vyhecovali sme sa navzájom s kolegami, s ktorými máme spoločnú firmu.“ Vybral si dosť kruté načasovanie. „Bol to rok, kedy sa ľudia na Draždiaku korčuľovali a my sme s motorovou pílou presekávali ľad,“ spomína na začiatky s Ľadovými medveďmi. Onedlho založil vlastnú skupinu a ja sa pýtam, ako prišiel na „Tuniaky“. Bolo to vraj čaro nechcenej slovnej hračky. „Pôvodne sme sa volali „Tí, čo lezú v zime do Draždiaka“. Ale raz som sa na nejakej akcii spýtal: „Sú ´tu njakí´, čo lezú... Odvtedy sa voláme „Tuniaky, čo lezú v zime do Draždiaka“, pretože sa mi tá slovná hračka zapáčila.“

Zdroj: Archív Peter Remiar

​Peterb Židek (vľavo) a Peter Remiar.

Hovorí, že skupina vznikla najmä preto, aby vytvorili v Petržalke komunitu plavcov a otužilcov a ľudia mali možnosť dohodnúť sa a ísť si s niekým zaplávať aj celoročne. Časy stretnutí boli počas týždňa rôzne, napríklad aj ráno o šiestej. A ako sa rozrastali, odštartovali pravidelné nedele s raňajkami alebo brančom, ktoré trvajú dodnes. Dokonca sa spolu s Vladom Paucom (zdraveotuzovanie.sk) venujú aj organizovaniu otužileckých akcií, ako bolo napríklad Lampiónové plávanie na Zlatých pieskoch a podobnú akciu chystajú aj pre menej otužilých počas leta na Draždiaku.

Pozerám na veselú skupinku a hovorím Petrovi Remiarovi, že otužovanie vyzerá byť návykové. „Podľa mňa je. Je to ako so športom. Človek má v sebe sklon k závislosti, keď to využije na šport či otužovanie, je to lepšie.“

Tuniaky sú otvorená skupina. „Ak sa chce niekto pridať, radi ho prijmeme medzi seba. Na začiatku je dôležité, aby človek neotužoval sám,“ dodáva Peter Remiar.

(in)