Dva roky vojny na Ukrajine: Eliška vozí pomoc ľuďom, ktorí žijú „na konci sveta“

Petržalčanka Eliška Horsáková (34) pomáha na frontovej línii na vlastnú päsť už poldruha roka. Bežným, často starým alebo chorým ľuďom na ukrajinskom vidieku. V mnohých „zabudnutých“ dedinách je prvou dobrovoľníčkou s humanitárnou pomocou, ktorú vidia.

„To nie je tak, že je vojna, máte voľno,“ vysvetľuje mi Eliška. „Musíte ďalej platiť hypotéku alebo podnájom, poplatky za odpad či telefón, nakupovať potraviny, aby ste mali čo jesť... Moja kamarátka pracovala v online marketingu. Ale bombardovali jej mesto, prišla o elektrinu. Šéf jej povedal: ´Buď sa presťahuješ v rámci Ukrajiny inam alebo ťa prepustíme, lebo nepracuješ.´ Matka dvoch detí sa mala zbaliť a ísť kam? Tak prišla o robotu.“ Počúvam ju a hlava mi to odmieta spracovať. Ako sa dá venovať práci, keď nevieš, kedy sa ozvú sirény a tebe môže kedykoľvek padnúť na dom bomba? Jednoducho sa musí dať.

A kúsok od mestskej vojnovej absurdity sa odohráva ďalšia. „Tu je koniec sveta a na nás sa proste zabudlo,“ hovoria jej často ľudia žijúci bez vody, tepla a svetla v dedinkách, kde zostalo sotva dvadsať obyvateľov. „Keď mi tam bola už zúfalá zima, šla som sa zohriať do auta. Oni takú možnosť nemajú,“ hovorí Eliška a spomína, ako dala vyrobiť malé piecky a šla ich rozdávať do dedín. „Lenže, aj keď máte piecku, potrebujete drevo. Ale okolie dediny je zamínované a do lesa sa nedostanete. Aj to skúšali, ale keď sa pár ľudí nevrátilo, vzdali to. A tak im nosím aj drevo. Títo ľudia sú vďační aj za prázdne papierové krabice, ktoré mi zostanú, keď vyložím potraviny. Viete si predstaviť, aký náročný vedú život?“ pýta sa ma. Neviem...

​Eliška ľuďom na Ukrajine nakupuje základné veci.

Tí, ktorí mali peniaze, odišli

Eliškin silný vzťah k Ukrajine nezačal vojnou. Ako saleziánska dobrovoľníčka robila už od roku 2009 v letných táboroch pre deti zo sociálne slabších rodín. Hovorí po ukrajinsky aj po rusky, učila sa aj vo vlaku. V krajine bez rozšírených technológií sa ľudia pri cestovaní ešte rozprávali. Na Ukrajine si našla veľa priateľov, aj partnera, chystala sa tam podnikať. Najskôr jej priateľ zahynul v roku 2014 počas konfliktu na Donbase a o niekoľko rokov na to plakala s kamarátkou Ukrajinkou v zničenom centre Charkova.

​Cestou na Ukrajinu berie dnes už v druhej, väčšej dodávke tovar, ktorý jej na Slovensku poskytli ľudia a firmy bezplatne. Na Ukrajine potom vo veľkoskladoch nakupuje za peniaze zo svojho ransparentného účtu veci, o ktoré požiadajú ľudia v dedinách.

Keď 24. februára 2022 začala vojna, pomáhala najskôr na hranici. Potom si uvedomila, že najviac potrebujú pomoc tí, ktorí nemôžu vycestovať z Ukrajiny. Jej prvá cesta viedla do dedinky v charkovskej oblasti, kde mala kamarátku. „Zistila som, že miest, kde sa pomoc nedostane, je oveľa viac.“ A tak mladá žena, ktorá dovtedy šoférovala maximálne malé mestské auto, kúpila 20-ročnú dodávku a od septembra 2022 nosí pomoc na územia, ktoré ľahli popolom a bežní ľudia odtiaľ odišli, pretože nedokázali žiť v dome s dierou v streche.

​Generátor, piecky, humanitárna pomoc. Ľudia na vidieku sú vďační aj za prázdne krabice, ktoré jej zostanú, keď vyloží potraviny.

„Auto za pár stoviek bolo určené na jednu cestu a napokon vydržalo viac ako 16-tisíc kilometrov,“ usmeje sa Eliška. Z Petržalky až na frontovú líniu - Charkov, Donbas, Záporožie, Cherson – a späť. Prežila nočný nálet rakety do bytovky, výbuchy kazetovej munície nad hlavou, na kolegovi-dobrovoľníkovi videla, čo dokážu plastové míny nedohľadateľné detektormi, ktoré vás nemajú zabiť, „len“ odtrhnúť končatinu. Videla vypálené domy, zhorené autá, na cestách, kde ju musia prevádzať miestni, keďže okolie je často zamínované. V charkovskej Saltivke bola za ľuďmi, ktorí žijú v polorozpadnutých panelákoch, pretože nemajú kam ísť. Do zničených dedín, kde zostali len tí, ktorí neboli schopní odísť, priviezla piecky a generátory, trvanlivé potraviny, drogériu, plienky pre dospelých, teplé oblečenie... ale aj vlastnú pozornosť – mnohí miestni sa túžia vyrozprávať a vyplakať z bolestných zážitkov... „A predsa vnímala, že sú mentálne oveľa silnejší ako ľudia z mesta. Sú vďační aj za mydlo za dvadsať centov, skromní, a hoci by sami potrebovali, pošlú vás s tovarom k susedovi, ktorý to potrebuje viac.“

Nerobím zo seba hrdinku, počúvam domácich

Eliška je živnostníčka, venuje sa predaju zdravotníckeho materiálu a logistike. Mesiac, dva, doma tvrdo pracuje, potom vyráža na 10 až 14 dní na Ukrajinu. Každú cestu - jedna vyjde na 2000-3000 eur - starostlivo plánuje. Kontakty na miestne dobrovoľnícke organizácie jej sprostredkovali priatelia, u ktorých počas 2200-kilometrovej cesty tam aj prespáva. Cestou na Ukrajinu berie v dnes už druhej, väčšej dodávke, tovar, ktorý jej na Slovensku poskytli ľudia a firmy bezplatne. Na Ukrajine potom vo veľkoskladoch nakupuje za peniaze zo svojho transparentného účtu už konkrétne veci, o ktoré požiadajú v dedinách. „Dediny, kde je 20 ľudí, tam už nie je starosta. Tam sú ženy, ktoré si musia povedať, že to zvládnu, keď muži bojujú. Ja na ne dostanem kontakt, povedia mi, čo im chýba. Napríklad, keď vybuchla chersonská priehrada, tak som kupovala fúriky, lopaty a rukavice. Inde je to generátor, aby mohla fungovať ambulancia. Niekde potrebujú sviečky, lebo nemajú elektrinu, inde minerálky, lebo nemajú pitnú vodu...“Po večeroch to Eliška balíčkuje. Aby sa dostalo každému.

​V dedine Blahodatne, medzi mykolajivskou a chersonskou oblasťou. Jej okolie je celé zamínované.

Na cestu, kde sa ráta, že denne prejde 600 až 800 kilometrov, ide niekedy sama, niekedy aj s kamarátom či známym. „Na Ukrajine sa však nechávam sprevádzať miestnymi dobrovoľníkmi alebo vojakmi, ktorí mi pomáhajú dostať sa bezpečne do dedín. Nerobím zo seba hrdinku, počúvam domácich. Mojou snahou je pomáhať tak, aby nemuseli pomáhať oni mne,“ hovorí a dodáva, že cestuje aj v nepriestrelnej veste a prilbe a nepripútaná. Nikdy totiž neviete, kedy bude treba opustiť auto.

​Ženy v podzemí v Bachmute.

V dedinách, kam sa nedostanú iné organizácie, napríklad preto, lebo tam majú zakázaný vstup alebo sú nedostupné pre humanitárne kamióny pre zničenú infraštruktúru, sa chce väčšina ľudí aj rozprávať. „Nie vždy sa to dá. Niekedy mám na vyloženie tovaru len minúty. Ak je ale priestor, snažím sa ich presvedčiť, aby sa evakuovali. Pár ľudí som už presunula vo svojej dodávke v rámci Ukrajiny, pár ľudí vzala na Slovensko, aby si prišli oddýchnuť aspoň na mesiac.“
Odmietol niekedy niekto jej pomoc? „Áno, raz babušky, ktoré mi povedali, že ´oni čakajú na ruských osloboditeľov´...“

Dokedy vydržia?

„Dá sa na vojnu zvyknúť?“ pýtam sa, lebo v jednom rozhovore Eliška povedala, že v istom ukrajinskom mestečku vypli sirény, lebo ich stresovali viac ako samotný nálet. „Už ich aj vrátili späť,“ reaguje a zamyslí sa: „Je rozdiel, v akej oblasti sa nachádzate. Keď ste v Donbase, kde je vojna od roku 2014, tak tí ľudia sú mentálne odolnejší. V Bachmute som zažila ľudí, ktorí boli deväť mesiacov v podzemí a boli vnútorne pevní. V Charkove je to zas niečo iné. Tam boli ľudia zvyknutí na mier. Moje kamarátky prišli o manželov. To boli muži, ktorí vyštudovali bankovníctvo a ocitli sa v zákopoch... Nie každý dokáže bojovať. Mám kamaráta, otec dvoch detí s hypotékou... Už dva roky nebol na ulici, lebo sa bojí, že by ho mohli „odviesť“. Tvrdá mobilizácia je totiž na ulici, v autobuse, aj v robote. A tak vôbec nechodí von. Nakupovať chodí len manželka,“ hovorí Eliška a tvrdí, že atmosféra sa na Ukrajine zhoršuje.

​Eliškino auto a vedľa zničený tank.

„Po dvoch rokoch sú všetci vyčerpaní. Väčšina Ukrajincov bolo na začiatku nabudených, brali si dovolenky, aby mohli bojovať. Dnes tí, ktorí mali peniaze, odišli do zahraničia, zranení sú zranení, a tí, čo sú aj pripravení zomrieť – skôr za Cherson, ako za Donbas – nemajú zbrane. Vojna sa vlečie, často sa bojuje o úplne zničené územia. A zatiaľ v meste čoraz viac chýbajú muži. Klasický elektrikár je už luxus.“

A ona sama? Ešte vládze? „Áno, ale veľmi ma demotivuje, že to nemá koniec. Kiežby vojna tento rok skončila,“ dodáva. Ak chcete prispieť na Eliškinu ďalšiu cestu, viac info aj transparentný účet nájdete na webe www. elipomaha.sk. Za materiálnu aj finančnú podporu bude vďačná.
(in)