Úžasná sprievodkyňa po Bratislave: Rozpráva tak, že vo vašich predstavách ožíva minulosť

Počúvať jej výklad je zážitok. Petržalskými srdcovkami turistickej sprievodkyne Evy Čubríkovej sú pozostatky Starej Petržalky a stará smaltovňa.

Stretávam sa s ňou v jedno doobedie v centre mesta. Dnes má vzácny voľnejší deň. Čaká ju len jedna prehliadka s americkými turistami z výletnej lode. Pýtam sa jej, či chodia cudzinci aj na prehliadky Petržalky. „Áno, z lodí niekedy idú na cyklovýlet k bunkrom,“ reaguje, dodáva však, že tam prednášajú odborníci na túto časť histórie. „Alebo ideme na tzv. jazdu po železnej opone.“

Aj po 32 rokoch „vo fachu“ ju stále baví sprevádzať turistov, pokojne aj na bicykli. Konštatujem, že má môj obdiv. Len sa usmeje. Nevidí v tom problém. „V sezóne takmer nemám deň voľna. Nedávno som výnimočne mala a hneď sme šli do Malej Fatry na hrebeňovku. Turistika, cyklistika, lyžovanie... všetko, čo súvisí s pohybom, je moje hobby,“ prezrádza. „A okrem toho história 20. storočia a tiež Petržalka, kde bývam.“

Nostalgia za tým, čo nepoznala

V devätnástich prišla do Bratislavy študovať na katedru inžinierskej geológie a hydrogeológie Prírodovedeckej fakulty UK. Bývala v Ružinove a do starej Petržalky chodievala na katedru, ktorá sídlila v bývalých Jelínkových kasárňach. „Teraz ľutujem, že som chodila autobusom len na Zadunajskú a späť a nikdy som sa nepozrela ďalej. V devätnástich vás však zaujímajú iné veci. Nerozmýšľate, že raz ´tá dedina´ zmizne,“ spomína. „Dnes je stará Petržalka a to, čo z nej zostalo, mojou srdcovkou. Cítim nostalgiu za tým, čo som príliš nepoznala. Pamätám si napríklad aj Janíkov dvor, nazývaný tiež Antonienhof. Vtedy som netušila, čo to je a dnes už, bohužiaľ, neexistuje.“

Priznáva, že ešte ani v roku 1982 sa jej do Petržalky, kde rodina dostala byt, sťahovať nechcelo. „Petržalka mala zlú povesť. Prvé roky som banovala za Ružinovom. Ale postupne sa v nej všetko menilo k lepšiemu. Dnes už nie je strašiakom a mne prirástla k srdcu. Dokonca natoľko, že keď sme po 28 rokoch bývania v paneláku riešili, kam sa presťahovať, zistili sme, že už z Petržalky nechceme odísť.“

​Sprievodkyňa Eva Čubríková.

Eva Čubríková pracovala v odbore, ktorý vyštudovala, len nejaký čas. Chcela byť v kontakte s angličtinou, a tak sa rozhodla pre povolanie sprievodkyne, popritom stíhala robiť preklady aj učiť. Dnes sa už venuje len turistom, ale aj domáci Petržalčania majú vďaka nej možnosť spoznávať mestskú časť, v ktorej žijú. Pravidelné prechádzky Petržalské dínom-dánom vznikli ako komunitná aktivita Domu kultúry Lúky. Eva Čubríková sprevádzala záujemcov Petržalským korzom, Sadom Janka Kráľa, obľúbenou Smaltovňou, vymyslela aj cyklotúru za vodami Petržalky. „Dá sa na túto tému prednášať dve hodiny?“ nedá mi nespýtať sa. „Určite áno,“ reaguje pani Eva a z respondentky sa stáva sprievodkyňa. „V Petržalke máme „šutrovky“ - ako Draždiaky nazývajú pôvodní obyvatelia, zvyšky ramien, z ktorých rekonštrukciou vzniklo Chorvátske rameno, správne nazývané kanál. Jeden čas tu boli až dve kúpaliská... Málokto napríklad vie, že v blízkosti dnešného kúpaliska Matador, sa tiež nachádzala voľakedy „šutrovka“. Vznikla ťažbou štrku, keď sa stavali domy v okolí petržalských priemyselných závodov. Jedno mini jazierko máme aj v areáli Incheby. V blízkosti stál kedysi dámsky tenisový klub. Je tu aj niekoľko zaujímavých fontán, súčasťou železnej opony mal byť aj obtokový vodný kanál okolo časti sídliska, ale najväčšia voda Petržalky je určite Dunaj. V Petržalke naozaj nemáme problém rozprávať o vode. Aj zahraniční architekti si všim­li tento fenomén a chceli, aby voda bola súčasťou nového sídliska. Rok 1968 ale zmaril všetky nádeje na výstavbu Benátok na Dunaji...“

Pani Eva sa dobre počúva. Rozpráva tak, že vo vašich predstavách ožíva minulosť. Aj tá, ktorú ste nezažili. Jej Petržalské dínom-dánom bolo výborným nápadom ľudí z KZP. Snáď budú pokračovať aj v budúcom roku. Oplatí sa vám pridať.

Historické unikáty Petržalky

Stará smaltovňa

Budovu zo začiatku 20. storočia pohltil areál Matadorky, takže sa dlho nevedelo, že vôbec existuje. „Je to jediná budova na našom území od významného nemeckého architekta Heinricha Ziegera, ktorý staval najmä v severných Čechách. Smaltovňa je unikátna jednak svojou konštrukciou, jednak spôsobom, ako sa odtiaľ odvetrávalo teplo,“ hovorí Eva Čubríková. „Zieger bol jeden z prvých, ktorí trvali na tom, aby aj priemyselné budovy mali svojho architekta, aby čo najlepšie slúžili svojmu účelu. Dvojhalie je toho úžasným príkladom.“ Hovorí, že na rozdiel od iných priemyselných areálov ako Pradiareň či Spilka, sa v Petržalke zachovalo viacero budov, takže v smaltovni môžeme vďaka existujúcim budovám stále vidieť, ako prebiehal proces výroby.

Továreň na smaltovaný riad okolo roku 1910.

Smaltovňa má industriálne čaro cenené v západnej Európe, ktorá pri výstavbe prepája staré s novým. Aj developer Matadorky avizoval, že minimálne dvojhalie zakomponuje do novej výstavby.

„K smaltovni patrí aj vila riaditeľa Herknera. Je učupená pod veľkými budovami Vienna Gate, oproti petržalskej stanici. Zaujímavosťou je, že aj v niektorých renomovaných knihách o architektúre sa svojho času písalo, že je to strážny železničný domček.“

​K smaltovni patrila aj vila riaditeľa Herknera.

Pohraničiarska signálka

Viacero návštevníkov cyklo prechádzky s Evou Čubríkovou priznalo, že v Pečnianskom lese sú po prvý raz a signálku vôbec nepoznali.
„Ide o asfaltové cesty, kadiaľ počas socializmu jazdili pohraničiari a ´striehli na narušiteľov´. Názov som našla v starých mapách. Dnes je to cyklocesta lesmi, ktoré začínajú pri veslárskom klube. Mimochodom, ten je tiež vychytávkou Petržalky. Spolu so stanicou Propeleru ide o vrcholné diela funkcionalizmu na území Petržalky od nášho významného architekta Emila Belluša.“

Sad Janka Kráľa

Sad v sebe ukrýva aj smutnú históriu aj najstaršiu zachovanú stavbu (respektíve jej časť) v Petržalke.
„Koncom druhej svetovej vojny vyšiel od Leberfingera pochod smrti židovských väzňov z tábora Engerau. V biednom stave a chatrne oblečení pochodovali takmer dvadsať kilometrov do Bad Deutsch-Altenburgu, aby ich nalodili a odviezli do Mauthausenu, odkiaľ sa už nevrátili. Túto smutnú časť histórie Petržalky pripomína na hostinci pamätná tabuľa.“

Miléniový pavilón

Najstaršou zachovanou (aj keď nie pôvodnou) stavbou v Petržalke je veža františkánskeho kostola zo 14. storočia.
„Kvôli zemetraseniu a statickým poruchám musela byť premiestnená. Bolo to v roku 1897, krátko potom, ako Maďari oslavovali tisíc rokov od príchodu do Karpatskej kotliny. Ako miléniový pavilón ju umiestnili do Sadu Janka Kráľa.“

Veža františkánskeho kostola zo 14. storočia v Sade Janka Kráľa.

(in)