Spomienky na detstvo: Podľa dunivej rany sme vedeli, že sa práve šmykol Nepetržalčan...

Zdroj: www.arch.jetzt

Architekt Vladimír Pongrác (62), na fotogarafii z Očovskej 12 najstarší v strede, spomína na svoje detstvo v Petržalke v rokoch 1968 až 1976. Jeho životopis na stránke www.arch.jetzt sa oplatí prečítať celý. Vráti vás do čias starej Bratislavy, dokáže totiž písať veľmi vtipne aj o smutných aspektoch doby.

V opustených domoch
V roku 1968 sme sa ako rodina presťahovali do Petržalky, do novopostavenej bytovky. Detským ihriskom nám boli dosky, skruže, staré základy zbúraných domov zvezené na kopu, palety cementu... Zvláštny zážitok boli skoky zo žeriava do hromady minerálnej vlny, pretože nás potom svrbelo celé telo. Ľudia z okolitých rodinných domov boli vysťahovaní a predtým, ako ich domy boli zbúrané, stáli opustené. Starší chlapci sa bavili rozbíjaním okien a vypačovaním dverí. Vstup do takéhoto domu bol adrenalín v čistej podobe. Brali sme odtiaľ rôzne veci, ktoré nás zaujali: napríklad nemecké prilby a plynové masky, pasce na zvieratá, bodáky a všetko, čo sa podobalo na zbrane (v televízii bežali partizánske filmy).

Jazero Pečňa
Veľmi dôležitým bolo pre nás jazero Pečňa. V lete na kúpanie a chytanie do podberáka tých najkrajších a najfarebnejších rybičiek; v zime na korčuľovanie a hokej. Podberák sme si robili z hrubšieho drôtu a zo sieťky od zemiakov. Až neskôr z toho jazera urobili pohraničné pásmo a už sme tam nesmeli chodiť.

Do kostola
Každú nedeľu sme museli s mamou chodiť do kostola (od architekta Karfíka) na Lysenkovej ulici. Ak sme s bratom nechceli ísť, otec (komunista) nás na príkaz mamy zmlátil remeňom.

Marhuľové sady
Ďalšia spomienka je na petržalské nekonečné marhuľové sady, ktoré síce boli strážené, ale boli tak veľké, že keď nás strážnik naháňal na jednom konci, na druhom už iná skupina mala vypasené brucho.

Kúpalisko Matadorka
Neodmysliteľnou súčasťou nášho detstva bolo kúpalisko Matador (všetci naši otcovia pracovali buď v Matadorke, alebo v ZŤS-ke), kde stredný bazén mal oceľovú šmykľavku, ktorá bola tak nešťastne naprojektovaná, že kto sa nenaklonil počas šmýkania vpred, dostal od nej ranu do zátylku. Ten úder bol tak silný, že deti strácali orientáciu a mohli stratiť aj vedomie. Podľa dunivej rany sme vedeli, že sa práve šmykol Nepetržalčan a plavčík na chvíľu spozornel, či sa dieťa z vody vynorí a nebude ho musieť ísť zachraňovať. (Tú šmykľavku po revolúcii demontovali a nahradili toboganom.) Okrem desiatok iných spomienok z kúpaliska (trávili sme tam celé prázdniny) stojí za zmienku, že v neďalekom závode Matador spaľovali gumu a čierne splodiny vypúšťali z vysokého komína (stojí dodnes). Ten obraz nám bol dôverne známy a nik to neriešil. (Rovnako ako dnes Slovnaft.) Niekedy, keď bol nízky tlak a vietor fúkal od komína, nad hladinou bazénov sa vznášal čierny dym. Keď sme boli zrovna vo vode, vzduch bol tak štipľavý a nedýchateľný, až sme sa dusili. Nik to neriešil, ale skôr, ako by sme upadli do bezvedomia (a utopili sa) sme museli na príkaz plavčíka bazén opustiť.

Kurz nemčiny
Od prvej triedy som chodil do Ľudovej školy umenia, lebo som nadovšetko rád kreslil. A keď otvorili kurz nemčiny v Obvodnej osvetovej besede na Ždanovovej ulici v roku 1969, tak ma tam mama takisto prihlásila. Bolo to za štrekou, neďaleko krčmy Mucháreň (múch bolo vtedy omnoho viac, pretože mnoho domácností chovalo prasa). Nemčina ma bavila, iba som to musel tajiť, lebo by som sa nikdy nemohol hrať na partizána a musel by som byť Nemec. Nikto nechcel byť Nemec, a preto sme niekedy strieľali iba do imaginárnych fašistov. K tomuto faktu sa viaže jedna spomienka, ako na nášho spolužiaka Webera kričala mama z balkóna: Günther, domov, Mittagessen! Chudák Günther si potom užil nekonečné množstvo posmeškov. Odvtedy si jeho mama dávala pozor a nenazvala ho inak ako Ondrej.

Most a Šafkári
Občas som musel ísť s mamou do mesta pešo cez most. Nebol ešte postavený nový, tak tento sa ani nevolal starý. Bavil som sa preskakovaním chýbajúcich dubových dosiek v lávke pre peších. Cez medzery bolo vidno tečúci Dunaj a ja som premýšľal nad tým, že keď tie chýbajúce dosky prehnili a spadli do Dunaja (niektoré boli iba nalomené a neprepadnuté), ako nás môžu udržať tie, po ktorých ideme. Udržali, inak by túto správu nemal kto písať. Nik to neriešil. Cez most bez mamy sa neoplatilo chodiť, lebo na druhej strane číhali Šafkári. Neznámu tvár odchytili, a keď bol chlapec sedlák z Petržky, tak sa po pár fackách musel vrátiť naspäť. Podobne to vyzeralo aj na opačnej strane, a Šafkári dostávali facky v Sade Janka Kráľa od Petržalčanov.

Architekt Vlad Pongrác (62) študoval na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor kamenosochárstvo, neskôr pokračoval nadstavbovým štúdiom ako reštaurátor kameňa. „Keďže ma tvrdohlavo nechceli prijať na VŠVU, pracoval som v Drustave (obnova pamiatok) ako reštaurátor kamenných pamiatok v Bratislave. Za dva roky som spolupracoval napríklad na obnove Morových stĺpov na Františkánskom a Kapucínskom námestí s Robkom Bielikom, dnes úspešným maliarom...“
Na VŠVU, odbor architektúry ho prijali až keď mal 24 rokov. Po roku 1989 odišiel do nemeckého mesta Dessau. Na Bauhaus Dessau okrem iného vytvoril urbanistickú štúdiu a parkovací koncept pre Halle-Neustadt (podobné sídlisko ako Petržalka). Značnú časť života žil a pracoval v Nemecku, na Slovensko sa vrátil až v roku 2009.