Zdroj: FB Bratislava na starých fotografiách
Prinášame vám spomienky obyvateľa Petržalky Stana, ktorý zareagoval na našu výzvu a podelil sa s nami o zážitky z detstva.
V Petržalke žijem od narodenia. Detstvo som prežíval v 80 –tych a skorých 90 – tych rokoch na ulici Bélu Kuna na dnešnej Gessayovej ulici. Naším územím bola buď „stavba“ alebo „náš dvor“ t.j. vnútroblok zahŕňajúci niekoľko detských ihrísk s preliezačkami a našu základnú školu.
Samozrejme, že „stavba“ bola dobrodružnejšia. Jej územie ohraničovali dve výrobne betónu „betonárky“, ktoré boli oproti našim domom a od seba boli vzdialené cca. 200 metrov. Postupom času obe betonárky zanikli, ale jedna z nich pri mieste, kde sa dnes nachádza prázdna prašná plocha a nové detské ihrisko „Detský svet Petržalka“ pri Gessayovej č. 3 bola pomerne dlhú dobu opustená a ponechaná osudu v podstate v neporušenom stave a úplne bez dozoru. Takú obrovskú preliezačku plnú tajuplných tlačidiel, prístrojov, rebríkov, velína so sedadlom a rôznymi budíkmi určite nikto okrem nás nemal. Samozrejme, bez vedomia našich rodičov sme tam trávili celé hodiny. Zakopávali sme si tam poklady a kreslili sme si mapy pokladov, rozoberali sme všetky tie zariadenia a potajme sme si ich časti ukrývali doma, v pivnici, no kde sa dalo. Lozili sme hore dole, skákali do štrku a piesku hrali sme sa na vesmírnu stanicu. Opodiaľ bol na betónových paneloch odstavený obrovský stavebný žeriav. Hoci jeho rameno bolo v zloženej polohe i tak bolo mimoriadne vysoko nad zemou a pamätám sa, že konštrukcia ramena žeriavu bola na mnohých miestach pokrytá starou vazelínou, olejom a rôznymi inými čiernymi mazivami. Samozrejme nám deťom to nevadilo a štverali sme sa po ňom veselo ako opice. Najlepšie miesto bolo na konci ramena pri kolese navijaka, na ktorom visel obrovský hák. Ten už však nehojdal panely, ale nás.
Ďalším pre nás obľúbeným miestom na dobrodružstvá bolo okolie Chorvátskeho ramena, ako aj rameno samotné. Kedysi nebola voda v ramene tak hlboká ako dnes a nám deťom siahala tak maximálne po kolená. V miestach, kde je dnes okresné policajné riaditeľstvo na Námestí hraničiarov sme mali obľúbený brod, ktorým sme v lete prechádzali z jedného brehu na druhý hoci sme sa veľmi báli veľkých čiernych pijavíc, ktorých tam žilo neúrekom. Okrem pijavíc v tej dobe v ramene žili aj mloky, ktoré sme chytali do pohárov a divili sme sa, čo je to za čudesného tvora.
Chorvátske rameno kedysi a dnes.
V tej dobe bolo pre Petržalčanov rameno obľúbeným miestom na kúpanie a v letných mesiacoch boli v tejto lokalite jeho brehy poryté dekami a vo vode bolo rušno. Keďže sme v podstate žili na
stavenisku a o stavebný odpad nebola núdza, stavali sme si zo starých paliet a polystyrénu plte. Do spodnej časti palety sme natlačili pláty polystyrénu, zohnali sme si dlhú tyč a už z nás boli námorníci. Taká plť z dvoch paliet udržala aj troch štyroch „námorníkov“ a my sme sa plavili do neznámych diaľav. Niekedy však voda úplne vyschla a mohli sme behať po štrkovom dne. Brehy ramena a rameno samotné nám však neslúžilo len v lete, ale aj v zime.
Pri spomienkach nemožno opomenúť našu základnú školu na dnešnej Gessayovej ulici č. 2. Zase sme boli frajeri, nakoľko pred našou školou bola osadená bojová stíhačka. Samozrejme, pre nás chalanov to bol klenot a keďže na začiatku malo lietadlo aj plne vybavený kokpit s budíkmi, kniplom, so sedačkou a zatvárateľným poklopom boli sme ozajstnými bojovými pilotmi. Preliezali sme celým trupom lietadla a vyskakovali sme von cez zadnú časť lietadla, cez vyústenie trysky motora a vysedávali sme na krídlach ako lastovičky. Kopili sa však úrazy a jeden otecko sa dokonca v kokpite aj s malým synom zamkol tak, že sa nevedeli dostať von a museli ich vyťahovať hasiči. Postupne bolo viac lietadla v suteréne našej školy, ako vonku až sa jedného dňa stalo, že torzo lietadla odviezli preč. Do dnes tam zostali tri betónové podstavce, na ktorých lietadlo bolo posadené.
Petržalčan Stano