Vaše spomienky z detstva: Nová Petržalka oslavuje 50 rokov, takto si ju pamätajú dnešní päťdesiatnici

18.3.2023
0
Páčil sa vám článok?

V marci 1973 bolo schválené územné rozhodnutie a 2. apríla 1973 sa začalo s výstavbou nového sídliska. Oslovili sme Petržalčanov, ktorí tento rok oslavujú polstoročnicu a vďaka spomienkam sme sa spoločne vrátili v čase. Do krásneho detstva, hoci sa odohrávalo „na paneloch a rúrach“.

Patrím k nim. K deťom, ktoré sa koncom sedemdesiatych rokov sťahovali s rodičmi na holé sídlisko, ktorému vládli len panely, ani chodníky ešte neboli. Mala som päť rokov, sťahovanie si nepamätám. Ale to, ako sme sa neskôr celý deň hrávali v našom ´účku´, už áno. Celý deň sami s kamarátmi na dvore, domov sme vždy zbehli len pre mastný chlieb a napiť sa. Vybíjaná a skákanie cez gumu do nemoty, rozprávanie hrôzostrašných historiek „na rúrach“. A keď otec večer zapískal z lodžie, - lodžia je to, Ingrid, lodžia, žiadny balkón, hovorieval - vedeli sme, že treba bežať domov. Sedávali sme na prašiakoch, v blízkom lesíku sme si stavali bunkre a hrali sa na rodiny. Keď napadol sneh, a on napadol, spúšťali sme sa z malého kopca na hrádzi alebo sme si pri škole na mini kopčeku urobili ľadovú dráhu. Keď si dnes spomeniem, ako sme vyliezli na strechu vedľajšieho 12-poschodového paneláku, pretože sa to dalo, - rebrík ani vstup neboli zabezpečené, - a fascinovane pozerali dolu... Vedieť to mama, asi sa zblázni, ale vtedy nás rodičia zďaleka neopatrovali tak ako dnes my svoje deti...

Keď som pred pár rokmi zaregistrovala stránku Bratislava a jej Premeny na Facebooku, bola som očarená, ako dokázali spojiť minulosť s prítomnosťou. Ich porovnávacie fotografie ma vrátili v čase viac ako akékoľvek iné predtým. Niekoľko nám poskytli aj k nášmu spomienkovému článku k 50. výročiu novej Petržalky. Veľká vďaka!

Vyzbierali sme momentky z detstva dnešných päťdesiatnikov. Verte, že keď si ich prečítate, vyjavia sa vám aj tie vaše, rokmi zabudnuté.

Henrieta z Námestia hraničiarov
S rodičmi sme sa sťahovali do Petržalky v roku 1980. Ešte som nemala sedem. Panelák len poloobývaný, voňal novotou, doteraz si tu vôňu pamätám. Okolie bolo ešte rozostavané, za Chorvátskym ramenom boli marhuľové sady. Pamätám si, že mi bolo smutno. Našťastie sa do nášho domu nasťahovali v tom období aj iné rodiny s deťmi, tak som si rýchlo našla kamarátov. Stali sme sa sídliskovými deťmi.

Zdroj: OZ Bratislava a jej premeny

Námestie hraničiarov, kde bol 2. apríla 1973 položený aj základný kameň výstavby sídliska Petržalka.

Hrávali sme sa spolu deti z celej ulice. Jasné, prašiaky, guma, škôlka, ale najviac opac opac, kráľu kráľu daj vojačka a medzi moje obľúbené patrila vybíjaná. Ale aj na vojnu alebo na Indiánov. Mali sme podomácky vyrobené praky a kuše. Môj otec mi takú kušu urobil, že všetci chlapci mi ju závideli.
Plávať som sa naučila na Šutrovke, sánkovať a korčuľovať sme sa chodili na Chorvátske rameno, volali sme to kanál.

A občas sme robili zlobu. Ja som mala 10, môj sused 8 a preliezali sme k sebe domov cez balkóny! A to sme bývali na 9. poschodí! On preliezol cez balkón ku mne, u nás sme sa hrali, potom ja k nemu. Vtedy sme si neuvedomovali, aké je to nebezpečné. Robili sme to dosť často, keď rodičia neboli doma.

Rasťo z Ovsišťa

Milovali sme Petržalku, keď sme boli malí, a to hlavne preto, že všetko bolo rozostavané, čo nám poskytovalo obrovské množstvo príležitostí, ako sme sa mohli hrať. Pamätám si nekonečné ploty okolo stavieb ako aj rôzne drevené mostíky, niekedy len laty, cez výkopy pre potrubie alebo káble. Cez ploty sa dalo preliezť alebo nájsť v nich dieru a za nimi sa otváral nový svet pre deti. Našli sa tu rôzne káble, z ktorých sme si potom tvarovali praky. Výkopy sa premenili na zákopy a už sme sa obhadzovali kusmi hliny z jednej jamy do druhej. Pamätám sa, ako k nám na dvor prišlo v jeden deň veľké nákladné auto a vysypalo na plochu pre pieskové ihrisko obrovský kopec piesku, ktorý sa ale páni robotníci neunúvali rozhrabať. A to bola paráda! Hneď sa tam zbehli všetky deti z rôznych brán a zábava začala. Nakoniec ten piesok skončil presne tam, kde mal.

Zdroj: OZ Bratislava a jej premeny

Pohľad na Ovsište z konečnej autobusov.

V zime sa natiahla hadica s vodou z jednej z brán a urobila sa ľadová plocha, kde sme sa korčuľovali. Dnes by asi každého zaujímalo, komu príde vyúčtovanie za vodu, ale vtedy to nebol žiadny problém. V lese pri dome boli rosničky a veľké lopúchy, kúsok od domu. Dnes sme vďační aj za to, že ten les tam stále je, aj keď lopúchy v ňom budete hľadať márne.

Katarína z Fedinovej

Pamätám sa, ako sme skákali cez panely na stavenisku, ale najzábavnejšie to bolo počas snehovej kalamity v roku 1987. To sme skákali z balkóna škôlky do závejov...

Denisa z Romanovej

Vtedy to bola ešte Togliattiho a bol tu 3. augusta 1977 skolaudovaný prvý panelák.
Bol rok 1979, nasťahovali sme sa práve do novučičkého, pre mňa šesťročnú, mrakodrapu. Mal 8.poschodí!

Do prvej triedy som si pyšne každé ráno vykračovala cez jamu a popri lesíku. Aj som sa trocha bála. Jednu jamu lemovali štyri ozajstné 12-poschodové mrakodrapy. Pripomínalo mi to hrad.
Predpokladám, že jama vznikla pri výstavbe mrakodrapov. Často sme tam hrali vybíjanú a hru na policajtov a chuligánov.

Ako pubertiaci sme vysedávali pod bránou, to nás bavilo, že sme vlastne v dome, ale aj vonku a nevidno nás z balkóna, kde striehli rodičia. Neskôr sme fajčili na schodisku na poslednom poschodí. Keď si dnes na to spomeniem, nechápem, ako sme mohli byť takí vygumovaní a myslieť si, že nás nikto nevidí a hlavne necíti.

FOTOGALÉRIA:

Neďaleko bola knižnica. Mala som asi 10 rokov a pomáhala tetám, ktoré tam pracovali. Oni si urobili pauzu a ja som „štemplovala“ preukazy a obaľovala knihy do igelitu.

Do starej Petržalky, niekde v okolí Záporožskej, som chodila do ľudovej školy umenia. To tam ešte bola normálna dedina. Paráda to bola v Lunaparku. Veľa sme sa vozili. Dodnes nechápem, ako to moji rodičia utiahli. S otcom sme chodili k ramenu, domy už boli zbúrané, ale stromy zostali, otec nám tam trhal marhule. Bolo to tam divoké, nikto sa nestaral...

Tešili sme sa aj v nedeľu na burzu na „Dostiške“ a neskôr na Rybalkovej, kde ste zohnali kazety a plagáty z Brava. Ale najkrajšie spomienky? Na Šutrovku. V zime sme sa tu aj korčuľovali a v lete, ešte aj na malom jazere, kde boli ostrovčeky, kúpali.

Žaneta zo Sosnovej

Keď som bola štvrtáčka na ZŠ, na mieste dnešnej Ekonomickej univerzity boli ešte rodinné domy. Každé ráno odtiaľ chodil autobus, ktorý stál aj pred naším domom a vozieval nás do školy na Sklodowskú. Nepamätám si, ako šofér vyzeral, ale stále viem jeho meno. Pišta. Bol super, vždy nás čakal s otvorenými dverami a keď sme aj meškali, tak nás s úsmevom počkal.

Zdroj: OZ Bratislava a jej premeny

Čapajevova ulica.

Ako deti sme chodili do Lunaparku, kde bolo dobrým zvykom dať kolotočiarovi na pivo a on nás potom nechal točiť, dokedy sme chceli. Bol tam jeden kolotoč – dve lietadlá vedľa seba. Išli sme tam so sestrou aj s našimi bratrancami, sedeli sme po dvoch. Ako vždy dal otec kolotočiarovi na pivo, ale on tentoraz na to pivo aj odišiel a nás nechal sa točiť. V jednej chvíli sa kolotoč zastavil, bratranci boli práve dole hlavou. Chvíľu sme sa na tom zabávali, ale po čase im začalo byť zle a kolotočiara nebolo. Nepamätám sa, ako dlho sme tam sedeli, ale ten pohľad na nich, keď sa konečne dostali dole, nezabudnem. Trvalo dlho, kým sme zase vliezli do hocijakého kolotoča.

Silvia z Lúk

Svoje detstvo som strávila v petržalskej časti Lúky. Navštevovala som školu a škôlku na Buďonného ulici (dnešné Cirkevné konzervatórium a Základná škola Narnia). Po vyučovaní sme chodievali ako celá partia detí na ihrisko do Jamy, kde sa nachádzal kolotoč, ktorý nespĺňal žiadne súčasné bezpečnostné prvky, ale výborne sme sa na ňom zabávali. Jazdili sme na bicykloch a kolobežkách bez prilby a vôbec sme sa nebáli. Pred domom sme ako dievčatá skákali gumu a cez švihadlo. Pri dome sme hrávali bedminton a v prípade nutnosti lozili po hromozvode pre košík. Rodičia o tom, samozrejme, nevedeli.
Veľkým zdrojom zábavy bola aj blízka škôlka, po prelezení plota. Lozili sme po stromoch, hrali sme sa s loptou. Vedeli sme, že máme ísť domov, keď začnú svietiť lampy. Vnútri v rámci paneláku sme si urobili klub. Rodičom ani nenapadlo robiť nám animačný program, prípadne nás strážiť na ihrisku. Detské kútiky neexistovali. Veľkou výhodou bolo, že rodiny sa navzájom poznali.

Zdroj: OZ Bratislava a jej premeny

​Chorvátske rameno.

Nakupovať sme chodili do blízkej samoobsluhy Lúčanka, ktorá bola v tej dobe najväčšou samoobsluhou v rámci sídliska. Teraz je po nej pomenovaná už len autobusová zastávka. Doteraz si pamätám vôňu čerstvo pomletej kávy, ktorú sme priniesli domov. V samoobsluhe boli totiž k dispozícii mlynčeky na kávu. Cez víkend sme využívali služby blízkeho Trhoviska Braník, kde sme nakupovali čerstvé ovocie a zeleninu. Dnes už, žiaľ, chátrajúce Trhovisko slúži len ako parkovisko pre autá. V Malom Braníku sa nachádzala celkom slušná reštaurácia. Občas sme sa tam išli najesť. Celá terasa v čase môjho detstva nepripomínala súčasný tankodrom. Na terase boli ordinácie pediatrov, mäsiarstvo, lekáreň, malé obchody. V dome kultúry Lúky bolo kino a divadelné predstavenie a dokonca sa tam konali aj sväté omše, keďže v čase môjho detstva sa tu nenachádzal katolícky kostol. Počas zimy sme sa chodievali sánkovať na kopec za dom, korčuľovať na Veľký Draždiak alebo na Chorvátske rameno. V Petržalke som ostala bývať aj v dospelosti. 
foto: OZ Bratislava a jej Premeny

Blanka
Toto je naše ´účko´. Najlepšie ihrisko. Vidieť, že na hojdačke už spráchnivelo drevo, veľká doska.
Tá pavučina bola top! Zvrchu sme sa spúšťali po dreve dole, juchuuuu. Tie dnešné sú slabý odvar.

Zdroj: Ľubo Stacho, konduktor.sk

Účko na Romanovej.

Hanka
Áno, bolo to super! Vyšantili sa tam deti od 3 až do 15 rokov. Na tej hojdačke sme robili fakt gymnastické, takmer akrobatické kúsky.

Zdroj: Marián Dekan

​Účko dnes.

(in)

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie