HISTÓRIA: Krásne spomienky: Život v starom Ovsišti bol naozaj nádherný
Zdroj: Archív P. Ď.
„Moji starí rodičia sa do Bratislavy prisťahovali po vojne, v roku 1946. Konkrétne do petržalskej časti Ovsište, ktorá bola vtedy známa ako Zaboš,“ spomína Staropetržalčan Peter Ďurčan.
Pomenovanie, ktoré vzniklo z maďarského slova zabos, rozšírili Maďari. V tej dobe ich bolo v Petržalke mnoho. Peter s úsmevom konštatuje, že mu je občas trochu ľúto, že sa nenaučil maďarčinu, keď mal toľko príležitostí. Veď len jediní susedia boli Slováci. Petržalka bola skôr „multikultúrnou“ dedinou. „Okrem Maďarov a Rómov, ktorí žili na našej ulici, tu bol ešte Bulhar, ktorý mal skleníky a kupovali sme od neho zeleninu.“
Rodný dom pána Petra stál oproti jednej z mála budov, ktorá sa z toho obdobia dodnes zachovala. Budova stojí pri Ekonomickej univerzite. Vtedy plnila funkciu základnej školy. „Stačilo mi iba prejsť cez ulicu a hneď som bol v škole. Mohli sme do nej ale chodiť len po piaty ročník a neskôr nás presunuli na Zadunajskú cestu (dnešné súkromné gymnázium Mercury, pozn. red.)“. Takýchto budov sa v Petržalke nezachovalo veľa. Okrem niektorých škôl a dostihovej dráhy, sú to napríklad drevodomy – Alpinky, ktoré kedysi slúžili poľovníkom. „Občas sme sa chodievali pozerať na súťaže, ktoré tam vtedy organizovali. Vypustili psov, ktorí cez labyrint naháňali maketu líščieho chvostu,“ spomína Peter Ďurčan. Jeho detstvo v Ovsišti vraj bolo nezabudnuteľné.
Budova, pri ktorej sa nachádzal rodný dom pána Petra, dodnes stojí pri Ekonomickej univerzite. Môžete ju vidieť aj v pozadí na úvodnej foto.
„Petržalka bola ako dedina v meste. Aj vďaka tomu sme celé detstvo prežili vonku. Aj keď sme náhodou mali „zaracha“, lebo sme niečo vyviedli a nemohli sa stretnúť s kamarátmi, nič sme si z toho nerobili. Ostali sme na záhrade a vytvárali si rôzne hračky. Strúhali sme pištole z dreva, robili si gumipušky, skúšali všetko možné... Ale, samozrejme, aj pomáhali doma okopávať záhradku a starať sa o domáce zvieratá.“
Budova vtedajšej školy.
Ovsište malo vtedy veľké futbalové ihrisko a kasárne, kam chodili vysokoškoláci na vojenskú prax. „Ako deti sme s nimi chodievali za hrádzu, kde nás učili strieľať so slepými nábojmi, čo nám robilo obrovskú radosť.“ Okrem toho tu kedysi fungovala aj kolkáreň. „Ako malý som si tam chodieval privyrábať. Zdvíhal som kolky, keď tam bola nejaká súťaž.“
Poľovnícka drevostavba - alpinka.
Občas ako deti zablúdili aj do iných častí Petržalky. „Napríklad na Kopčianskej sa nachádzala ženská väznica. Ženy z nej pracovali v Bratislavských automobilových závodoch, ktoré tam tiež sídlili a vyrábali niektoré karosárske komponenty.“
Staropetržalčan Peter Ďurčan.
Keďže bola Petržalka plná záhrad, fungovali aj v Ovsišti zberne ovocia a zeleniny, kam ľudia prinášali a predávali prebytky toho, čo si dopestovali. „Petržalka bola raj marhúľ,“ potvrdzuje Staropetržalčan.
Výstavba bola pre deti dobrodružstvo
S výstavbou nového sídliska sa začalo v roku 1973. Trvalo však niekoľko rokov, kým sa dostala aj na miesto, kde žila Petrova rodina. „Domy sa začali postupne vykupovať a búrať. Prví ľudia z Ovsišťa potom odchádzali do Dúbravky a na Záluhy. To bola, dá sa povedať, prvá vlna. My sme boli až v tej poslednej,“ hovorí Peter. Dom jeho rodiny, v ktorom prežil 13 rokov, vykúpili v roku 1978 cestné stavby. Stál totiž blízko Dolnozemskej cesty a nájazdu na Prístavný most. Na výstavbu z pohľadu dieťaťa spomína takto: „Ako deti sme si vytypovali niektorých šoférov veľkých Tatroviek, ktorých sme potom zastavovali a vozili sa s nimi. Sledovali sme, ako odnášajú štrk na stavbu a veľmi sa z toho tešili. Keďže sme bývali pri hlavnej ceste, ktorá viedla priamo na stavbu, tak okolo nášho domu prechádzali takmer stále. Ako deti sme skôr zvedavo pozorovali, ako sa postupne menili rodinné domy na paneláky.“
Rodný dom pána Petra.
Petrova rodina mala šťastie v nešťastí. Keď vykúpili ich dom, ponúkli im byt v paneláku, ktorý stál iba pár stoviek metrov od ich pôvodného bydliska. Nie všetci dopadli tak dobre. „Spomínam si, že sťahovanie bolo najmä pre starších ľudí spojené s veľkou traumou. Mali svoj domček, o ktorý sa celý život starali... mnoho z nich po vysťahovaní zomrelo od žiaľu. Mám však aj pozitívny príbeh. Pred pár rokmi som stretol jedného môjho spolužiaka zo základnej školy, ktorý bol medzi prvými, ktorí sa sťahovali mimo Petržalky. Teraz tu opäť býva, pár ulíc od nás. Viacero pôvodných obyvateľov sa sem po rokoch vracia, a to ma teší,“ dodáva Peter Ďurčan.
Lujza Ďurčanová