Zo spomienok Staropetržalčana: Počas povodní sme ľudí od autobusu prevážali v člne

Zdroj: Archív J. I.

„V čase môjho detstva bola Petržalka prihraničná obec. Hranice boli vtedy veľmi strážené. Miestni z posledných domov, ktoré už boli v hraničnom pásme, potrebovali povolenie. Ale my deti sme sa pohybovali bez problémov. Bol to zlatý život,“ spomína dnes 80-ročný Staropetržalčan Ján Igrinyi (na fotografii).

V 50-tych rokoch boli v hraničnom pásme aj Starý Háj, Ovšiste a Malý Draždiak. „Vojaci hocikedy dorazili k jazeru na vetrieske a kto nemal povolenie, toho zobrali len v plavkách na rotu a tam ho nechali dva dni škriabať zemiaky. A potom si museli preňho prísť príbuzní,“ smeje sa už dnes a rozpomína na život v starej Petržalke.

Jeho otec bol zamestnaný vo vodárňach, a tak mu v Petržalke pridelili byt. „Bývali sme na rohu Riegerovej a Jilemnického,“ hovorí Ján Igrinyi. V tých miestach je dnes Pifflova a nájdete tu materskú školu a športovú halu Pengym. „V našom dome bola pôvodne pekáreň. V prednej stavbe sme žili tri rodiny, v zadnej jedna. Na jednom spoločnom dvore.“
...v ktorom mali tak ako napokon všetci Staropetržalčania, marhule. „Štyri stromy zásobovali štyri rodiny,“ pokračuje. „Marhule sme pooberali, priekupníčka z Prahy prišla poobede vlakom, zbalila ich do tašiek a ráno ich už predávala na trhu v Prahe. Ale predávali sme aj do zberní. Dve sme mali v Petržalke.“
Na rohu ich ulice boli potraviny, neďaleko mliekareň a pri koľajach polícia. „Dodnes mám v pamäti hádam najznámejšieho policajta v Petržalke. Škvarenina sa volal. Ten poznal všetkých, takže keď sa niekde niečo stalo, už vedel, kto to bol a šiel rovno za ním.“

Zdroj: Archív J. I.

„Môj syn Maroš mal rok, keď sme sa sťahovali do paneláku. Ako malý bol strašne uvrieskaný. Stíchol len vtedy, keď som ho posadil do auta a vozil po Petržalke alebo mal v kočíku rovno pri uchu naplno pustený ´tranzistrák´,“ spomína Ján Igrinyi.​

Najkrajšie na starej Petržalke podľa neho boli blízke vzťahy medzi ľuďmi. „Poznal som hocikoho z druhého konca Petržalky. Dnes neviem, kto býva na mojom poschodí,“ konštatuje Staropetržalčan. „Petržalka mala dedinský ráz, ale zas, mali sme aj osvetovú besedu, čo bolo akési kultúrne stredisko, aj dve kiná, Iskru pri hostinci Mrena a Partizán pri Sade Janka Kráľa.“

Zdroj: Archív J. I.

​

Zdroj: Archív J. I.

„Takto vozila moja manželka syna z novej Petržalky do starej.“​

Základom budúceho Chorvátskeho kanála bolo vtedy päť veľkých jazier. „Tie hlavné sme volali Hahn, Bučič, Junkesl, Pumpák,“ vymenúva Ján Igrinyi. „Keď ich prebagrovali, vznikol kanál.“

On sám však vyhľadával skôr Pečnianske rameno. „To bol raj rybárov,“ hovorí muž, ktorý zostal verný rybárčeniu dodnes. „Pri Dunaji sa kedysi chytali ryby do veľkých ručne ťahaných sietí. Ľudia museli najskôr odovzdať kontingent, teda isté množstvo rýb do predajne na Kamennom námestí, a potom dostali potvrdenie a mohli loviť pre seba a predávať aj po Petržalke. Mňa toto nebavilo. My sme chytali na prúty. Ako starší som chodieval na ryby so starými financmi a policajtmi z Petržalky, takže som sa dostal aj do zakázaného pásma, čo už bol Pečniansky les. Ale v tých časoch bolo rýb plno všade. Vtedy sa nechodilo na ryby, ale pre ryby. Zmenila to regulácia Dunaja, spomalenie jeho toku a odstavenie starých ramien.“

Zdroj: Archív J. I.

​Ján Igrinyi miloval rybačku, ba ryby chodí dodnes. 

Jánovi Igrinyimu sa pri téme Dunaj hneď vybavia veľké povodne v rokoch 1954 a 1956. „Na konci Husitskej a Jilemnického šla železničná trať, ktorá je tam dodnes. Do mesta sa chodilo tak, že sa prešlo cez trať a šlo sa na Rašínovú ulicu na autobus číslo 25, ktorý šiel na Šafárikovo námestie. Počas povodne v roku 1956 sme my, ešte ako deti, prevážali ľudí člnom, ktorý dodal národný výbor, od autobusu na koľaje, odkiaľ sa už vedeli dostať domov.“
V pätnástich rodičia poslali Jána Ingrinyiho do učilišťa do Kladna. Za tri roky bol doma len raz. „A potom som šiel na vyše dva roky na vojnu do Mostu. Keď som sa vrátil, už ani susedia ma nepoznali,“ smeje sa.

Nová Petržalka

V apríli 1973, bol poklepaný základný kameň nového sídliska. Prvý panelák stál na Romanovej ulici, a to už v roku 1977. „Ako sa stará Petržalka búrala, postupne sťahovali aj starousadlíkov. Niektorí odišli do Biskupíc, moji rodičia aj brat do Karlovej Vsi, my s manželkou a dvoma deťmi sme sa do paneláku v Petržalke sťahovali v roku 1978. Bol som zamestnanec Matadorky, dostal som podnikový byt,“ spomína Ján Igrinyi.

Zdroj: Archív J. I.

​Deti sa hrávali na staveniskách. 

Jeho rodičia niesli sťahovanie ťažko. Od električky museli domov šliapať do kopca, bolo im to ďaleko. V starom dome chovali sliepky aj prasa a odrazu sa ocitli v paneláku. „Mnohým mladým to však vyhovovalo. V paneláku to bolo pre nás pohodlnejšie. Prišli ste domov, mali ste teplo, kým v dome bolo treba kúriť uhlím, drevom... Otočili ste kohútikom, tiekla teplá voda. Hoci spočiatku tá voda...,“ zamyslí sa a hovorí, že obsahovala obrovské množstvo mangánu. „Keď som ju napustil do vane, kofola bola oproti nej bledá. A keď som vodu vypustil, vaňa zostala čierna.“

Hoci sťahovanie do paneláku pri lesíku ako osobnú tragédiu nebral, na starú Petržalku spomína rád. Aj preto chodieva každý rok na stretnutie starých Petržalčanov. Konštatuje, že nejeden rozhovor v tomto veku už začína vetou: ´Najskôr mi povedz kto si, potom sa budeme baviť.´ „Viete...,“ vysvetlí Ján Igrinyi s úsmevom. „...keď niekoho stretnete po štyridsiatich rokoch...“

​

Zdroj: FB Bratislava a jej premeny

​Petržalka kedysi. 

Zdroj: FB Bratislava a jej premeny

​A to isté miesto dnes. Pohľad z Furdekovej „Tie domy tu nestáli. Z okna sme dokonca videli lode plávať po Dunaji.“

Zdroj: FB Bratislava a jej premeny

„Bývali sme na rohu Riegerovej a Jilemnického,“ hovorí Ján Igrinyi. V tých miestach je dnes Pifflova a nájdete tu materskú školu a športovú halu Pengym.​

(in)