Zdroj: Marián Dekan
Na Mánesovom námestí sa podaril pekný projekt, ktorý teší najmä psičkárov. Hneď pri parku tu vedľa seba fungujú veterinárna klinika, psia kaviareň, pekáreň, škôlka, chovateľské potreby aj psí salón. V tejto zóne platí: Najskôr pes, až potom pán.
Veterinárna klinika a psí salón pribudli len nedávno a skompletizovali servis pre psičkárov. Tí dnes na jednom mieste vybavia všetko. Potrebujú dať psíka do dennej škôlky? Na klinike rovno vyriešia potrebnú vakcínu proti kotercovému kašľu, ochoreniu, ktoré sa objavuje tam, kde je vyššia koncentrácia zvierat. Majiteľka kaviarne a škôlky Mia Kurucová tvrdí, že majiteľov „škôlkárov“ potešil aj novootvorený psí salón.
„Zaneprázdnení privítali, že počas pobytu v škôlke vieme dať ich domácich miláčikov ostrihať. Klinika ich zas upokojila. Vedia, že keby sa čokoľvek stalo, veterinár je na dosah,“ hovorí. Klienti kliniky, ktorých pes je na zákroku, sú zas vďační, že nemusia nervózni čakať sami v aute, ale čas operácie prežijú v priateľskom prostredí psej kaviarne. Alebo ak veterinárka zistí, že ich pes je alergik, rovno mu vo vedľajšej prevádzke dokážu odporučiť a pripraviť jedlo, ktoré potrebuje.
Majitelia psov privítali, že počas pobytu v psej škôlke vedia ich miláčikov aj otrihať.
Ne-psičkár sa možno začuduje. Veterinárka Daniela Micháľová však nie. „Dnes pribúda zvierat s kožnými problémami,“ hovorí. „Príčinou je nekvalitné krmivo, zvieratá musia byť na špeciálnej veterinárnej diéte. Mnohé sú prešľachtené, trpia atopickými dermatitídami, ďalšie sú podobne ako ľudia alergické na pele, roztoče, prach.“ Na klinike na Mánesovom námestí sa preto dve lekárky a jedna veterinárna asistentka špecializujú na dermatologické problémy.
"Pribúda zvierat s kožnými problémami," hovorí veterinárka Daniela Micháľová. Aj preto sa špecializujú na dermatologické problémy.
Prichádzajú však aj zvieratá, ktoré potrebujú klasickú starostlivosť – terapiu, zákroky, ošetrenia zubov. Akí sú sídliskoví chovatelia a ich domáci miláčikovia? „Rozhodne odlišní od majiteľov psov na dedine. Tam má pes základnú vakcínu proti besnote a tým to končí. Ale zas nie sú ani takí hákliví ako v gréckych Aténach, kde ostrihať pazúry malému psíkovi bola zakaždým doslova dráma,“ hovorí Daniela Micháľová, ktorá v Grécku pracovala. Podobnú skúsenosť má aj druhá veterinárka Janka Plešková, ktorá pracovala v Česku.
Avšak aj na našich sídliskách sa dajú nájsť podobné príbehy. „Keď som pracovala na psej pohotovosti v Rači, niektorí chovatelia boli takí úzkostní, že prišli len preto, že psík bol smutný,“ spomína veterinárka. Na moje prekvapenie dodáva, že sa to netýka starších ľudí, ale skôr tých v strednom veku. „Psíka si zadovážili, keď mali malé deti a rovnako ho aj berú – ako ďalšie dieťa.“
Potrebujete dať psíka do dennej škôlky? Na klinike rovno vyriešia aj vakcínu proti kotercovému kašľu.
Iní majú domáce zviera ako spoločníka, najlepšieho priateľa, niekto sa pri ňom budí, aj zaspáva, niekto ho má dokonca radšej ako ľudí... A nezáleží na tom, či sú to psy, mačky, plazy, korytnačky, fretky, papagáje... Nie je zriedkavosťou, že na kliniku prídu aj s malým škrečkom. Lebo kríva.
„Je bežné, že mnohí klienti sa so svojimi psami zhovárajú ako s dieťaťom,“ pokračuje veterinárka a priznáva, že je to častejšie, ako očakávala. Stáva sa, že majiteľovi vysvetľuje, ako budú postupovať pri terapii a on sa venuje svojmu psíkovi a pýta sa ho, či počul. Vtedy sa vraj cíti trocha ako pediatrička, vraví mi so smiechom. Na veterinárnej klinike sa však diagnostika robí cez majiteľa. Našťastie, väčšina z nich si to uvedomuje.
„Niekedy je úzkostlivosť klienta prehnaná, ale máme aj opačné prípady, kedy niekomu odporúčame diagnostiku a on odmieta. Veľa ľudí si, bohužiaľ, pri kúpe zvieratka neuvedomuje, koľko doň treba investovať. Nielen peňazí, ale aj času. Keď je napríklad psík chorý a nie je hospitalizovaný, majiteľ s ním musí dvakrát denne dochádzať na kliniku na aplikáciu liečiv. Ešteže tu v Petržalke sme na dobre dostupnom mieste.“
Ak veterinárka zistí, že psík je alergik, vo vedľajšej prevádzke mu dokážu odporučiť jedlo, ktoré potrebuje.
Niektorí tak lipnú na prítomnosti svojho miláčika, že odmietajú eutanáziu, hoci vidia, že trpí. Na druhej strane prídu takí, čo žiadajú utratiť mladého zdravého psíka. „Nemôžem sa oňho starať, zdedil som ho, tvrdia. Toto však my odmietame. Zdravé zvieratá neutrácame,“ hovorí veterinárka.
Problém na klinike nastáva aj vtedy, keď zviera nespolupracuje a jeho pán prizná, že sa ho sám bojí. „Už som zažila, že mi majiteľ hovorí ´on je agresívny, aj mňa môže pohrýzť´,“ spomína. „Čo urobíte s veľkým psom, ktorý na vás cerí zuby a vy mu máte dať kanylu alebo infúznu terapiu? Vtedy cítim rešpekt. Takého psa ťažko vyšetriť a musíme hľadať iný spôsob ošetrenia,“ konštatuje a ja sa pýtam, koľko ráz bola už počas svojej praxe pohryzená. „Podobné extrémy sú, našťastie, zriedkavé, hoci zviera vás môže pohrýzť aj pri bežnom vyšetrení. Ale ja mám rýchle reflexy. Až sa klienti smejú, aká som pohotová už pri náznaku,“ dodáva s úsmevom Daniela Micháľová.
(in)