Poštárka roka: List hodí do správnej schránky aj so zavretými očami

9.10.2021
0

Zdroj: nc

Páčil sa vám článok?

Aj keby sme dali dole menovky na schránkach vo všetkých tridsiatich vchodoch, kde Jitka Tomaškovičová (59) roznáša poštu, vedela by, ktorý list kam patrí. Poštárka roka pozná v rajóne na Jasovskej, Turnianskej a Krásnohorskej väčšinu „svojich ľudí“. Niektorých vídala ešte v kočíku. Deti jej nepovedia inak ako teta a dospelí ju často volajú suseda. V Petržalke totiž pracuje aj žije.

Deň začína o pol šiestej na pošte na Vlasteneckom námestí. Z priečinka berie zásielky, ktoré si rozdelí podľa ulíc a vchodov. Žasnem nad jej dôslednosťou. Ešte aj v doskách má doporučené listy uložené presne podľa toho, kade pôjde. Naloží, čo sa zmestí do poštárskej tašky, ktorá niekedy váži aj 15 kíl! Vždy, keď som videla nastupovať doručovateľov do MHD s ťažkými taškami, až ma pichlo pri srdci. „Sme trénovaní,“ reaguje Jitka. „Naložím si toľko, koľko viem, že zdvihnem do autobusu a zvyšok mi kolega dovezie do odkladacej schránky na Jasovskej ulici.“

Ešte jedna fotka pred poštou a ide sa. Okolo práve prechádzajú Jitkine kolegyne a so smiechom kričia: „Foťte ju z profilu!“ Jitka sa zasmeje a chváli kolektív, v ktorom pracuje. Každý z nich by si vraj zaslúžil ocenenie Poštár roka. „Pracujem so šikovnými ľuďmi, sme výborný kolektív, máme sa radi,“ hovorí. Zrejme aj preto je pobočka na Vlasteneckom námestí - ako mi pred odchodom stihla povedať vedúca pošty Amália Mňačková - za posledný štvrťrok najlepšia z celej Bratislavy. Jitka tu pracuje už 32 rokov. Na tej istej pošte, v tom istom rajóne.

Najnáročnejší je máj

Prichádzame na Krásnohorskú, Jitka vytiahne zväzok čipov od všetkých brán, nájde ten správny a už je pri schránkach. Mená na nich ani nesleduje, ide po pamäti. Nosí v hlave 1 200 bytov! Nielen ich schránky, dokonca aj dvere. „Keď si ich dá niekto vymeniť, pozerám, či som na správnom poschodí,“ smeje sa.
Nejde však ako robot. Aj nájomníci sa menia, z času na čas ju nové meno prekvapí.Listy sú vybavené, na rad prichádzajú doporučené zásielky. Dnes ich má 169. Presne toľko ráz zazvoní niekomu priamo pri jeho dverách. „V dome s výťahom sme povinní doručiť zásielku až ku dverám,“ vysvetľuje a vzápätí dodáva, že často vybehne za ľuďmi, aj keď ten nefunguje. „Ceníme si, že príde až hore,“ hovorí mi staršia pani, ktorá nám otvorila. „A aká ste otužilá,“ otočí sa už smerom k Jitke. Naráža na jej tričko a vestu, hoci počasie vonku je na bundu. Aj takto začínajú dialógy s ľuďmi. Jitka ich denne absolvuje niekoľko. Niekto sa občas potrebuje vyrozprávať, niekto ju pozýva na koláčik, kávičku či na obed.

Zdroj: nc

​Jitka nosí zväzok čipov od všetkých brán.

Smerujeme na ďalšie poschodie. Som prekvapená, koľko mladých ľudí nám otvára dvere. „Korona ich presunula na ´home office´. Doručujeme podstatne viac rekománd ako pred pandémiou,“ vysvetlí a hneď premostí: „V lete, keď je pekne, sa s kolegami smejeme, že keby sme šli doručovať na Draždiak, tak zas nájdeme všetkých tam.“

Zdroj: nc

​Jitka pracuje na rovnakej pošte a v rovnakom regióne už 32 rokov.

​Keď vychádzame z vchodu, Jitka pozrie na mláku po včerajšom daždi a hovorí: „Tu som sa v zime tak šmykla na ľade, že pani odvedľa z pohrebnej služby vyletela von a ja jej hovorím: Takmer som sa stala vašou klientkou.“ Jitka má skrátka zmysel pre humor. „Mám rada svoju prácu,“ dodá na vysvetlenie a tvrdí, že dobrá nálada ju neopúšťa ani v daždi – veď sa zas vysuším – a ani vtedy, keď je veľa roboty.
Pýtam sa jej, ktoré mesiace sú najnáročnejšie a tipujem december. Omyl. „Máj, jún, pretože vtedy sa doporučene posielajú vyúčtovania za byt a všetky správcovské spoločnosti ich posielajú naraz,“ hovorí. „Tak mám 1 200 doporučených zásielok okrem tých, ktoré mám bežne. A potom sú dane za byt. Tam je dokonca doporučená zásielka s opakovaným doručením, čo znamená, že ju nosím dva dni, ak toho adresáta nezastihnem na prvý raz.“

Kvantá pohľadníc počas Veľkej noci a Vianoc vraj nahradili balíčky z Číny, hoci aj ich nápor na čas ustal. „Už to zase rastie, ľudia si zvykajú platiť clo,“ pokračuje Jitka, ale s potešením konštatuje, že aj pohľadníc na Vianoce pribúda. Asi začíname chápať, že je to krajší pozdrav ako esemeskou preposlaný veršík. Ona sama na Vianoce nakúpi desiatky pohľadníc a vhadzuje ich do schránok s podpisom – Vaša poštárka. Robí to už roky pre osamelých ľudí, ktorí celý rok nedostanú žiaden list, ale aj pre rodiny s malými deťmi, ktoré sa z pohľadníc tešia. „Ale nie som jediná, veľa mojich kolegov robí to isté.“

Zdroj: nc

​Aj keby sme dali dole menovky na schránkach vo všetkých tridsiatich vchodoch, kde Jitka roznáša poštu, vedela by, ktorý list kam patrí.

Máte pre mňa niečo? Idete aj ku mne?

Jitka prejde denne 9 až 12 kilometrov. Základ sú dobré topánky a tie, čo doručovateľom zabezpečuje pošta, vraj presne také sú. Športovať nepotrebuje. Má kondičku, nič ju nebolí, nikdy nebola na PN-ke. „Teda okrem februárovej korony,“ zasmeje sa. Aj s ťažkou taškou má svižný krok. „Žiadne vychádzkové tempo,“ konštatujem a ona so smiechom spomenie, že keď ide niekam s manželom, ten jej vždy hovorí: „Brzdi, brzdi...“
Prezradí, že oboch ich dala pred dvadsiatimi rokmi dokopy jej práca. „Bola som jeho poštárkou,“ spomína, ako ju na jej narodeniny čakal na konci ulice s kyticou ruží. A tak Jitka vo svojom petržalskom rajóne nielen pracuje, ale aj býva. „A manžel odvtedy nevie, ako vyzerá žltý lístok v schránke...“ zareagujem, ale ona len pokrúti hlavou: „Paradoxné je, že našu vlastnú poštu nosím niekedy v kabelke aj mesiac, kým ju doma vyložím. V lepšom prípade ju hodím do schránky a manžel sa ma pýta: Mali sme niečo? A ja odpovedám: Máš to v schránke.“

Zdroj: nc

"​Električenku" má služobnú, revízori poštárov veľmi nekontrolujú.

Zdroj: nc

​Poštárska taška niekedy váži aj 15 kíl.

Máte pre mňa niečo? Idete aj ku mne? To sú v postate najčastejšie otázky, ktorými sa začína každá debata s poštárkou. Niektorí ľudia na ňu kričia už z diaľky. S viacerými si tyká a neraz prinesie poštu aj do malého pohostinstva na terase, pretože vie, kto tam pravidelne sedáva. Mnohí majú jej telefónne číslo, takže občas jej ktosi zavolá aj večer, aby sa spýtal, čo sa ukrýva za jeho žltým lístkom. Starším ľuďom zaplatí šeky, podá list, vyberie pre nich zásielku z pošty. A znova opakuje, že to nerobí jediná. Mnoho jej kolegov to považuje za svoju službu ľuďom. Aj preto je jej ľúto kritiky, ktorú na poštárov občas počuje. Možno keby s ňou strávili jediný deň... Ten končí na odovzdávacej pošte na Jasovskej, kam si ľudia chodia po nevyzdvihnuté zásielky. Ale až vtedy, keď je jej taška prázdna, čo je v ťažkých dňoch aj o pol šiestej večer. Listy totiž do druhého dňa neodkladá.

(in)

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie