HISTÓRIA - Po Viedenskej ceste jazdili kedysi koče, električka do Viedne, ale aj tanky...

Zdroj: J.Č.

Viedenská cesta je dnes pre väčšinu z nás najmä príjemná cyklotrasa. Keď prechádzame od Sadu Janka Kráľa k Dunaju, už si nespomenieme, že kedysi bola aj „zakázanou“ cestou. A v tesnej blízkosti najstaršieho verejného parku v Európe, divadla Aréna, reštaurácie Leberfinger či kaviarne Au Café sa akoby pozabudlo, že aj Viedenská cesta má svoj vlastný príbeh.

„V roku 1771 nariadila Mária Terézia magistrátu mesta zabezpečiť stavbu hrádzí proti záplavám aj na pravom brehu Dunaja. Položili sa tak základy pre postupné úpravy petržalského terénu. Súčasťou hrádzi bol aj násyp rekonštruovanej starej cesty do Viedne,“ píše Ján Čomaj v knihe Petržalka Engerau – Legetfalu. „Hradská viedla od pontónového mosta popri hlavnom toku a odtiaľ vedľa Pečnianskeho ramena. Rekonštrukciu cesty a jej novú trasu projektoval bratislavský mestský geometer Michal Tomka. Celý projekt dokončil až v roku 1809.“

Zdroj: J.Č.

​Viedenská cesta bola nielen komunikáciou, ale zároveň aj hrádzou a neskôr aj hraničným pásmom.

Na stránke reštaurácie Leberfinger sa v súvislosti s jej históriou spomína, že v 60-tych rokoch 19. storočia bola dôležitým miestom. Niekdajší hostinec, tzv. zájazdný, svojím návštevníkom zabezpečoval po dlhšej či kratšej ceste ubytovanie a stravovanie a v čase, keď sa na dopravu po súši využívali kone a kočiare, v hostinci sa postarali i o jazdecké kone a ťažný dobytok zapriahnutý do povozov.

Zdroj: J.Č.

​„Od budovy petržalského hostinca (Auwirtshaus) odchádzal každú sobotu dostavník do Hainburgu (Hamburger Stellwagen) idúc po Viedenskej ceste okolo starého petržalského kostolíka stojacom pri Pečenskom ramene Dunaja...“ píše sa na stránke reštaurácie. Legendárny Ludwig Leberfinger prevzal budovu v roku 1894-1895 a spravil z nej miesto z nezabudnuteľnou atmosférou.

Zdroj: J.Č.

​Bratislavský veslársky klub – prvé moderné športové združenie v celom Uhorsku, mal po 2. svetovej vojne sídlo na Viedenskej ceste, nad prístaviskom propelera. Osudným sa pre túto nádhernú stavbu stala výstavba Nového mosta.

V rokoch 1890-91 navyše spojil Petržalku s Bratislavou železnično-cestný most a 1. február 1914 začala premávať aj tzv. Viedenská električka. Časť úseku šla aj po pravostrannom nábreží Dunaja, kým sa napojila na most Františka Jozefa. Fungovala až do roku 1938 a prispievala k čulej atmosfére všade, kadiaľ prechádzala.

Zdroj: J.Č.

​Záhrada honvédskych dôstojníkov pri Au café. Nechýbalo ani tenisové ihrisko, rok 1910.

​Vojna však život na Viedenskej ceste zastavila. „Po Viedenskej ceste a po moste prichádzala väčšina oficiálnych návštev slovenského štátu či Bratislavy. Ruch na ceste ostro kontrastoval s mŕtvolnosťou okolia – poloprázdnym parkom, opustenou kaviarňou Au Café, voľakedy vyhľadávaným miestom Bratislavčanov aj prázdnou reštauráciou Leberfinger, kde kedysi každý víkend a po väčšinu sviatkov hrávala hudba a do neskorého večera sa tu tancovalo, v lete v záhrade na nábreží. Ustal aj ruch v športových lodeniciach, slovenskej, maďarskej a kedysi najživšej nemeckej lodenici. Za cestou stál opustený športový areál Obchodných domov. Fabričky po oboch stranách, Preglejka a výrobňa čistiacich prostriedkov, pracovali na najmenšie obrátky. O preglejku, saponáty a leštidlá nemala vojnová mašinéria záujem,“ píše Ján Čomaj.

Zdroj: J.Č.

​Demolácia petržalského kostolíka na Viedenskej ceste, okolo roku 1945.

Bohužiaľ, ani koniec vojny nebol pre Viedenskú cestu renesanciou. Po vojne vstúpili do platnosti Benešove dektéty o odsune Maďarov a Nemcov z republiky... „Po Viedenskej ceste celé dni tiahli skupinky ľudí, obyčajne starších, ktorí museli opustiť svoje domovy, a na káričkách, vo vyradených detských kočíkoch, v ruksakoch a jutových vreciach niesli celý svoj majetoček, ktorý im do nového domova dovolili úrady preniesť. Bol to hrozný pohľad. Mnohí nešťastníci sa ledva vliekli pod nákladom batožiny a osudu,“ píše Ján Čomaj a cituje PaeDr. Alexandra Egyházyho, ktorého rodičovský dom stál na mieste dnešnej výškovej budovy Incheby. „Bývali sme pri Viedenskej ceste a púť úbožiakov sa odohrávala pod našimi oknami. Pomaly sa tento hrôzostrašný film stal súčasťou každodenného nášho života. Pomáhať týmto nešťastníkom nebolo zakázané, ale ľuďom chýbala odvaha...“ Jeho rodičia ju mali. Vyčerpaným ľuďom denne poskytovali prístrešok.

Zdroj: J.Č.

​Po roku 1948 sa Viedenská cesta navyše stala pohraničným pásmom. „Diava, chemická fabrika na čiastiace prostriedky, už ležala v hraničnom pásme, ktoré sa od začiatku päťdesiatych rokov tiahlo od Auspicu až po hranicu s Rakúskom pri Bergu. Povedľa cesty sa ťahalo za mojich čias už slepé Pečnianske rameno Dunaja. Neskôr hraničné pásmo posunuli až na samotnú Viedenskú cestu. Okolo nej osadili výstražné tabule POZOR! HRANIČNÉ PÁSMO VSTUP PRÍSNE ZAKÁZANÝ!“ pokračuje Alexander Egyházy.

Prejsť sa po Viedenskej ceste znamenalo neustále legitimovanie sa pohraničiarom. „Na odľahlom brehu Pečne boli už koridory ostnatých drôtov a medzi nimi tri metre široký pás, vyhrabličkovaný, aby bolo vidno stopy po prípadnom narušiteľovi. Každých 300 metrov vyrástla strážna veža s reflektorom, samopalníkom a psom,“ píše Ján Čomaj a dodáva, že veľkú skúšku zažila Viedenská cesta ešte v noci z 20. na 21. augusta 1968. „Po jej starom asfalte sa valila „internacionálna“ pomoc vojsk Varšavskej zmluvy.“ Viedenská cesta a jej bezprostredné okolie si na nový život muselo následne počkať desaťročia....
(pn)