HISTÓRIA: Ako to kedysi „žilo“ na Pečnianskom ramene

Zdroj: Ján Čomaj – Petržalka – Engerau – Ligetfalu, Marenčin PT

„Dve generácie starých Petržalčanov, predvojnové a povojnové, ak sa vracajú do detstva a rokov mladosti, v jednom sa zhodujú: Najlákavejším priestorom pre mladých ľudí v celej Petržalke bolo v lete a v zime Pečnianske rameno,“ spomína Ján Čomaj v knihe Petržalka – Engerau - Ligetfalu.

„Dunaj a  Lido boli iste príťažlivé miesta, ale rajom bola Pečňa,“ píše Ján Čomaj. „Lido bolo iba sezónne, na kúpalisku sa muselo platiť, bazény a pláž patrili slečinkám a  mladým mužom z  mesta, petržalským chalanom patrila Pečňa. V zime v lete. V Dunaji sa dalo plávať, ,samozrejme, nanajvýš dva mesiace, a to ešte museli byť horúce dni. A dialo sa vždy proti vôli rodičov, ktorí kúpanie v  rieke svojim deťom prísne zakazovali. Nielen pre zradné prúdy, ale aj pre čoraz hustejšiu lodnú dopravu a  po vojne aj stále nečistejšiu vodu. V  Pečnianskom ramene však bola voda čistá, hladina ako zrkadlo a voda teplá ako v jazierku. Nebola to však mŕtva voda. Slabým prúdom pritekala pri Pečnianskom lese voda z Dunaja a pár sto metrov ďalej sa doňho vracala. Jedinou prekážkou šantivých chlapcov a  dievčat boli rybári. V  Pečnianskom ramene sa na zlosť husto usadených lovcov s  udicami a čereňmi dalo plávať od skorej jari do neskorej jesene a od skorého rána do tmy....“

Ján Čomaj píše, že na ramene to žilo aj v  zime. Veľkou udalosťou sa niekedy začiatkom 50-tych rokov stali preteky motocyklov a  automobilov na zamrznutom Pečnianskom ramene. Lákalo však aj petržalskú mládež: „Na rozdiel od Dunaja stojaca voda v poloslepej zátoke veľmi skoro zamŕzala, a  keďže bolo v  prvej polovici 20. storočia zimy chladnejšie, ľad sa zvyčajne vytvoril už pred Vianocami. Keď bol dostatočne hrubý, rodičia sa tam deťom dovolili korčuľovať. O niekoľko dní po začiatku sezóny sa v snehovom poprašku začali rysovať dve i tri hokejové ihriská.“

Zdroj: Ján Čomaj – Petržalka – Engerau – Ligetfalu, Marenčin PT

​Ak mladým ľuďom v  lete prekážali rybári, tak v  zime to boli rubači ľadu. Sekali ľad vo veľkom až do konca zimy. Znamenali nebezpečenstvo ani nie preto, že deťom na niekoľkých miestach prederavili hokejové ihrisko, ale preto, že vysekávali pomerne veľké plochy, ktoré do rána zamrzli a  nebolo ich možné rozoznať od okolia.

Igor Janota si na to spomína takto: „Chlapi vysekávali v  hrubom ľade veľké štvorce a obdĺžniky, ktoré pílili na obdivuhodne presné hranoly, nakladali ich furmanom na vozy a tí ich odvážali do Bratislavy obchodníkom s  ľadom. Kusy ľadu sa uskladňovali v  hlbokých jamách, vyložených vrstvou slamy a medzi jednotlivé poschodia ľadových blokov sa sypali piliny a stružliny. V  lete ľad kupovali mäsiari a  krčmári. Treba povedať, že elektrické chladiace boxy ani chladničky pred druhou svetovou vojnou ešte neboli bežným vybavením mäsiarstiev a pohostinstiev A už vôbec nie domácností. Ľad sa dal síce kúpiť vo fabrike na výrobu ľadových kociek, ale bol veľmi drahý, tak si ho zainteresovaní kupovali radšej takto, z  Pečnianskeho ramena a okolitých jazier, nazývaných šutrovky.“

Likvidácia pre ideológiu

Pečnianske rameno Dunaja vyúsťovalo pri Aušpici oproti hradu. „Jeho breh bol obľúbeným výletným miestom aj s  požičovňami člnkov. Na  Pečnianskom ramene sa organizovali významné vodácke súťaže a na jeho brehu stáli stolárske dielne výrobcov člnov,“ píše sa v  úvodnej štúdii Bratislavského dunajského parku. Autori uvádzajú, že likvidácia ramena mala pravdepodobne ideologické pozadie, pretože pri ramene začínalo hraničné pásmo, do  ktorého bol zakázaný vstup. „Odrezanie ramena Pečňa a jeho okolia od Dunaja sa z dnešného pohľadu javí ako veľká chyba. Prišli sme tým o územie s veľkým rekreačným potenciálom a  zároveň o  veľké retenčné záplavové územie ktoré slúžilo na spomalenie a zníženie povodňových prietokov.“ Bratislavský dunajský park sa to pokúša napraviť. Rameno už síce nevrátia, na mieste jeho ústia však štúdia navrhuje pláž.

Zdroj: Marenčin PT

(pn, in, Informácie a foto sme čerpali aj z knihy Ján Čomaj – Petržalka – Engerau – Ligetfalu. Kniha vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT)