V petržalskej „hand-made“ čistiarni na Námestí hraničiarov sa o škvrnách debatuje

12.9.2020
Zuzka a Monika "Čistiareň u Zuzky"

Zdroj: Matúš Husár

Páčil sa vám článok?

Malá prevádzka na Námestí hraničiarov upúta výkladom. V Čistiarni u Zuzky sa stretnete so Zuzkou a Monikou, ktorých osobný prístup ku každému zákazníkovi a radosť z práce je vidno na prvý pohľad.

„Vám sa to podarilo?!“ pýta sa mladík v Čistiarni u Zuzky a so šťastným úsmevom si obzerá svoju bundu. „Bola od filmárskej krvi... Nedával som tomu šancu,“ vysvetlí nám. Svoju bundu má rád, nie je to preňho len „handra“, čo lacno kúpil a po sezóne chcel vyhodiť. A presne takíto ľudia chodia do Zuzkinej čistiarne. Často ako na miesto poslednej záchrany.

Zdroj: Matúš Husár

Čistiareň u Zuzky zaujme výkladom

Malá prevádzka na Námestí hraničiarov upúta výkladom. V ňom môžete obdivovať žehličky z 19. storočia, jedna je vraj dokonca na plyn. Mňa zaujme stará socialistická, akú používala moja mama, keď som bola malá. Nájdete tu aj práčku Perleta z roku 1950 či starý mangeľ... Krásne artefakty uprostred levanduľových drobností tešia oko. Zuzku Vrškovú vyrušíme pri žehlení nohavíc. „Nie, múzeum ani čistiareň nebol plán,“ usmeje sa a začína rozprávať svoj príbeh.

„Ako matka dvoch detí bez muža a výživného máte jedinú možnosť, ako uživiť rodinu. Chodiť do dvoch, troch robôt. Preto som vždy mala nejakú brigádu. Až raz som sa ocitla v žehliarni, kde ma naučili žehliť košele. Zaujímalo ma však aj, ako sa čistia obleky, saká či kabáty, a tak som sa zamestnala aj v čistiarni,“ priznáva, že je zvedavá. „Len som chcela vedieť, ako to funguje.“

Keď žehliareň zrušili, pokračovala Zuzka v žehlení košieľ doma. „Postupne ich bolo toľko, až ma vytlačili z bytu,“ smeje sa a dodáva, že keď už sa tam nedalo chodiť, deti ju vyhnali so slovami, že si má otvoriť čistiareň. Stalo sa tak vo februári 2016 a začínala so sloganom „Kabáty po zime, nepatria do skrine!“
Spočiatku robila denne aj 16 hodín. Až kým ju osud „neskontaktoval“ s Monikou Krchovou. „Občas sa tu zastavila na kus reči kolegyňa z vedľajšej predajne obuvi. Pýtala som sa jej: Nechceš mi pomôcť žehliť? Povešaj aspoň košele... Zoberiem ťa ako brigádničku. A ona nie a nie... a napokon sa stala mojou kolegyňou,“ spomína Zuzka s úsmevom. Nielen v robote sa zladili. Stali sa z nich také kamarátky, že spolu vyrážajú aj do hôr alebo na lyže. „Spolu v robote aj mimo nej. Neleziete si na nervy?“ nedá sa mi nespýtať. „Občas áno, ale vieme s tým pracovať,“ reagujú so smiechom.

Zdroj:

Zuzka s Monikou dokážu v čistiarni hodiny diskutovať o najlepšom spôsobe vyčistenia oblečenia, keď však zavrú dvere svojej prevádzky, svet škvŕn zmizne. Vyčistiť svoje hlavy vyrážajú do hôr alebo na lyže. V zime aj každý víkend.

Rada sa podelí o know-how

„S chemickým čistením som sa nestotožnila. Chcela som to skúsiť inak. Študovala som etikety, vlákna, látky, históriu, dopracovala sa k metóde využívania lúhu, namáčania, prvému vareniu domácich mydiel z kostí. Dobrými radami mi pomohlo aj Spoločenstvo práčovní a čistiarní,“ spomína žena, s ktorou dnes môžete debatovať o škvrnách celé hodiny. Viem odhadnúť, či sú zásadité alebo kyslé, - rozdiel je vraj veľmi podstatný -, a vie, to aj vtipne zdôvodniť. „Dôležité je umiestnenie. Škvrny od jedla asi nebudú na chrbte, jedine na vianočných trhoch... My už vieme, že keď klienti prídu v decembri, toto je klobáska a toto kečup, káva, víno a podobne. Na zadku býva žuvačka a živica...“

Zdroj: Matúš Husár

​Ľudia vraj robia často chyby pri ich svojpomocnom odstraňovaní, použijú aj ocot, aj sódu bikarbónu, škvrny tým „zapečú“, a potom prichádzajú k Zuzke po záchranu obľúbeného kúsku. A ona s nimi diskutuje a dáva nádej aj tým, ktorých inde odmietli. „Nemám problém podeliť sa o svoje know-how. Mydlové vločky, ktoré pri praní využívam ja, ponúkam aj klientom. Moje tajomstvo je prosté, spočíva v znalosti vlákien, v namáčaní a ručnom odstraňovaní škvŕn tlakovými pištoľami s vodou, alebo parou.“

Zdroj: Matúš Husár

​A tiež v prístupe. Jej „hand-made“ čistiareň vyžaduje čas. Dáva čas vláknu, aby zmäklo, aby sa z neho dali škvrny odstrániť šetrne a nepoškodili ho. Kvantitou sa preto nikdy nevyrovná chemickej čistiarni, to však ani nie je jej cieľom. „Nechceme expandovať. Stratilo by sa čaro, individuálny prístup, domácku atmosféru.. Chceme zostať lokálnou čistiarňou rodinného typu so spokojnými klientmi. Radosť našich klientov nás na tejto práci teší najviac.“

O tom, že sa jej to darí, svedčia aj recenzie na Googli. Jedna je doslova poetická. „Návšteva tejto čistiarne očistí nielen šatstvo, ale aj dušu. Ono je to takto: Čistiareň u Zuzky nie je a ani nechce byť pre každého,“ píše Milan „Môžete si zavolať, a odovzdať bielizeň kuriérovi. Potom vám ju zasa iný kuriér čistú vyloží a vy si hrdo odškrtnete položku z to-do listu. Alebo prídete k Zuzke. Zuzku úprimne zaujíma nielen prinesený kus oblečenia, ale aj príbeh, pre ktorý vám na ňom záleží, a teda vy. Očistí ho s rovnakou láskou, ako by ste si ho čistili sami. A tiež vám vysvetlí, čo sa s oblečením dialo. Ak očakávate, že len zhodíte, zaplatíte a o dva dni zdrapnete kôš bielizne, nechoďte k Zuzke. Ak chcete vaše oblečenie zveriť niekomu, komu na ňom bude záležať rovnako, ako na ňom záleží vám, pochybujem, že okrem vlastnej mamy máte ešte inú možnosť. Ale je to príjemná možnosť, za ktorú som veľmi vďačný.“

Keď Zuzku počúvate rozprávať o svojich zákazníkoch, máte pocit, že konzum v spoločnosti zďaleka nebujnie tak, ako nás strašia. „Iba malé percento ľudí funguje systémom kúpim a po sezóne vyhodím,“ hovorí. „K nám chodia ľudia so svojimi obľúbenými kúskami, ktorých sa ťažko vzdávajú. Chcú ich vyčistiť a ďalej nosiť. Potom sú to starší ľudia, ktorí si takisto vážia svoje veci. Tí prinášajú aj posteľnú bielizeň, paplóny, vankúše, deky, poťahy na matrace.“ Majú to tu radi, pretože sa tu aj socializujú a dobre sa tu cíti aj ich domáci miláčik, ktorý v miske pri dverách nájde vodu aj zopár granúl. Zuzka im neraz pomôže aj inak, ak potrebujú. Uvarí kávičku, alebo čaj, požičia dáždnik, ak prší, prípadne veci dovezie domov.
Čistiareň vyhľadávajú aj ľudia obľubujúci secondhandy, športovci s gore-texovými vecami, ale aj zaneprázdnení pracujúci, čo veľa cestujú.

Jeden taký elegantný pán v obleku práve vošiel a necháva u Zuzky celú náruč bielych košieľ. Práve košele a obleky sú tu najčastejší artikel na čistenie, nasledujú bundy, kabáty a, samozrejme, delikátne šaty. S kontrastnými farbami, flitrami, kamienkami, korálkami, ktoré by chemická čistiareň rozleptala. Ako správny neznalec sa pýtam, ako sa ekologicky čistia svadobné šaty a obleky, ktoré sa nedajú prať. „My ich perieme,“ prekvapí ma Zuzka a vysvetlí, že našla šetrný spôsob. Hoci aj ona sa učila. „Zničila som pritom štyri frajerove obleky a zopár vecí príbuzných,“ smeje sa dnes.

Petržalka je vďačná na klientov, ale Zuzka tvrdí, že v podstate celá Bratislava. Žijeme tu rýchlo, nemáme čas. „Keby vzniklo 15 takýchto čistiarní po Bratislave, uživili by sa,“ myslí si na základe vlastných skúseností. Ľudia k nej totiž prichádzajú nielen z celej Bratislavy, ale aj jej okolia.

Zdroj: Matúš Husár

​Čistiareň u Zuzky nájdete na Námestí hraničiarov

Je to viac ako práca

„Najhoršie to bolo, keď začala korona. Bol akurát marec, ľudia mali začať nosiť bundy a kabáty po zime, ale nechodili. Kým za deň vyčistíme bežne okolo 60 vecí, vtedy sme šli tak na 20 percent,“ spomína Zuzka. A tak šili rúška a vymyslela akciu ´droždie´. Rozdávali ho ku každému vyčistenému kúsku. „To nám veľmi pomohlo, ale aj tak sme minuli všetky rezervy a teraz začíname od nuly.“
Ide do toho znova, pretože je to viac ako práca. Živí ju to, s čím je duševne stotožnená. „Svojím spôsobom robíme aj osvetu. Ukazujeme, že sa dá prať aj ekologicky, bez chemických prostriedkov. Napĺňa ma, že robím niečo pre prírodu aj pre ľudí. Ten pocit užitočnosti je pre mňa dôležitý,“ dodáva Zuzka.

(in)

Páčil sa vám článok?

Najčítanejšie