Výročie: Pred 30 rokmi prehradili Dunaj a spustili elektráreň Gabčíkovo

Zdroj: Archív TASR

V pondelok 24. októbra uplynie 30 rokov od prehradenia prirodzeného koryta Dunaja, čím sa do prevádzky spustil prvý z ôsmich hydroagregátov vodnej elektrárne Gabčíkovo.

Na počiatku sa plánovalo vybudovať spoločné slovensko-maďarské vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN). V roku 1989 však Maďarsko odstúpilo od zmluvy z roku 1977, a tak Slovensko pristúpilo k náhradnému riešeniu. Rozhodlo sa dokončiť a spustiť do prevádzky Vodnú elektráreň Gabčíkovo (VEG). 

Už začiatkom 50. rokov minulého storočia sa s myšlienkou vybudovať na Dunaji vodné dielo zaoberal profesor Peter Danišovič, ktorý pôsobil na Fakulte inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej škole technickej, dnešnej Slovenskej technickej univerzity. Vypracoval dve alternatívy. Riečny stupeň prehradenia Dunaja v hlavnom toku alebo vybudovanie derivačného kanála s elektrárňou.      

Reálne kontúry nadobudol projekt vodného diela až v roku 1977, keď 16. septembra predsedovia vlád Československej socialistickej republiky (ČSSR) a Maďarskej ľudovej republiky podpísali v Budapešti medzištátnu zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN). Zmluvu neskôr ratifikovali parlamenty a podpísali prezidenti Gustáv Husák a János Kádár.

Zdroj: vtedy.tasr.sk

​Prehradenie Dunaja v roku 1992.

Vybudovanie plánovaného vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros malo za cieľ nielen​výrobu elektriny, ale aj prevenciu proti záplavám, ktoré sa pri toku Dunaja pravidelne opakovali, napríklad v rokoch 1954 či 1965, a tiež zlepšenie plavebných podmienok na Dunaji.

Pri návrhu a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros stál Július Binder. Od roku 1986 bol členom spoločnej operatívnej skupiny. V roku 1990 sa stal jedným z hlavných projektantov náhradného variantu C vodného diela.  

V roku 1989 Maďarsko od projektu odstúpilo. Maďarská vláda pozastavila stavebné práce, pričom v tom čase bolo už 85 až 90 percent prác na československej, resp. slovenskej strane ukončených. Maďarský parlament potvrdil rozhodnutie maďarskej vlády 31. októbra 1989.

Slovensko sa tak rozhodlo pre dokončenie projektu podľa variantu C, ktorý už nerátal s účasťou Maďarska. Tento krok 25. júla 1991 schválila Vláda Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a ešte v novembri toho istého roku sa stavebné práce znovu rozbehli.

Maďarská vláda 7. mája 1992 vypovedala zmluvu z roku 1977. To slovenská i československá federálna vláda označili za právne neúčinný krok, pretože zmluva neobsahovala ustanovenia o jednostrannom vypovedaní. Kľúčovým momentom bolo prehradenie prirodzeného koryta Dunaja, ktoré sa začalo 24. októbra 1992 v predpoludňajších hodinách. Prehradenie Dunaja de facto uviedlo stupeň Gabčíkovo do prevádzky.

Udalosť sprevádzali protesty ochranárskych organizácií z Maďarska, Slovenska a okolitých krajín a tiež značný záujem médií aj zo zahraničia. Ekologickí aktivisti sa obávali vážnych a nezvratných zásahov do prírody.

Proti prehradeniu Dunaja, ako aj celkovému sprevádzkovaniu VEG na medzinárodnej pôde protestovalo Maďarsko. Spor sa dostal pred Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Ten v rozsudku z 25. septembra 1997 potvrdil platnosť zmluvy z roku 1977 a vyhlásil za oprávnené vybudovanie náhradného riešenia - variantu C.

Všetkých osem turbín VEG slávnostne spustili do trvalej prevádzky 17. mája 1996. Súčasťou vodného diela je aj menšia elektráreň v Čunove so štyrmi turbínami a ročnou produkciou cca 147 GWh. Samotná VEG vyrába približne 2.200 GWh elektrickej energie ročne, čo predstavuje okolo osem až desať percent spotreby elektriny na Slovensku.        

(TASR)