Životný kšeft s kávou po záručnej lehote

Ja som asi takýto pašerák a šmelinár: Jeden čas neboli na čiernom trhu ani dináre, ani doláre. Ľudia to riešili tým, že vozili do Juhoslávie nafukovačky a kávu. Vyzeralo to, že nebudeme mať dináre ani na zmrzlinu.

Zašiel som do hotela Palace a na pánskom WC som kúpil od tu žijúcich Jugošov veľké zlaté balenie Meinl kávy po záručnej lehote. V obchode som dokúpil desať balíčkov našej kávy, nie Špeciál, ktorú sme pili denne z horčicových pohárov, ale drahej  Cafe de Luxe v atraktívnom tmavomodrom balení.

Prišli sme s manželkou do Splitu. Prvý balíček kávy som daroval domácim. Ostatný kontraband sme vložili do tašky a vybrali sme sa na trh. Už tam boli naši turisti a pokúšali sa domácim predávať kávu. A tí ju aj tak nenávistne kupovali, zjednávali sa. Česi držali spolu, ale Slováci nevydržali s nervami a po chvíli išli s cenou dolu, zrádzali spoločný československý čierny trh. Niektorí už dobre predali, popíjali s domácimi rakiju a ohovárali Čechov.

Ja som sa tak strašne hanbil, že som chcel kávu hodiť do koša. Manželka rozumne namietala, že tým nikomu nepomôžem. Ak ju predáme za tú cenu, ako sme doma kúpili, tak sa hanbiť nemusíme. Veď aj na Západe sa obchoduje, tak čo.

- Dobre, tak ju predaj, - vykĺzol som zo svojho kostýmu šmelinára.

- Dobre, tak ju predaj, - ponúkol som manželke, aby sa stala šmelinárkou ona.

Nekompromisne odmietla. Tak som tam stál ako pomätený bocian s taškou plnou kávy, za ktorú sme doma vyvalili plno peňazí a teraz som nevedel čo s ňou. Iba žeby sme si ju naraz uvarili, vypili a štrnásť dní nespali, čím by sme ušetrili za ubytovanie. To bola až posledná možnosť, lebo veľmi radi spíme. Zrazu nás z ničoho nič oslovila jedna trhovkyňa v kvetovanej šatke  a spýtala sa, či nemáme na predaj kávu. Tak sme sa zľakli, že sme povedali, že nemáme. Pokrčila plecami, povedala škoda a odišla.

- Tak predsa majú záujem o kávu, - povedala moja žena a prebudila sa v nej obchodníčka. Lebo, keď niekto od vás pýta tovar, to už asi nie je šmelina. Bez slov sme si s manželkou porozumeli a vyrazili sme hľadať ženu v kvetovanej šatke, ale zistili sme, že takú majú všetky predavačky. Inge si spomenula, že stará mala na nose bradavicu, čo mohla byť pravda alebo spomienka na rozprávku o perníkovej chalúpke. Bola to pravda, pri bočnom pulte stála naša jediná zákazníčka a práve kupovala od Čechov ruksak plný kávy.

Tak čo, prišli ste? - privítala nás s familiárnou pohŕdavosťou. - Ukážte, čo máte?

Vybral som balíček luxusnej kávy a položil som ho na stôl ako vretenicu.

- A čo ešte okrem kávy? Nafukovačky, prezervatívy, košele?

- My máme iba kávu, - ospravedlnila sa manželka.

- Mletú?

Tak a teraz čo? Mali sme kávu v zrnkách, nemletú. A rýchlo sme nevedeli, či je to dobre alebo zle. Chce mletú alebo nemletú? Ináč ma napadlo, že mať zrnká je lepšie, keď sa ukáže, že chcú iba mletú, môžeme ju dať zomlieť, alebo rozdrviť na pláži kameňmi. Ale čo keby to bolo naopak? Že by sme mali mletú a oni by chceli v zrnkách? Čo by sme robili potom?

Nabral som odvahu, stavil som všetko na jednu kartu a povedal som: - Nemletú.

- Koľko?

- Emecesasesať, - koktal som, lebo som chcel povedať desať a mali sme ich iba deväť. A tú veľkú kilovú Meinl cafe po záruke, ktorá sa leskla na slnku ako zlatá tehla. Chcela iba tú.

Z akýchsi hmlistých obchodníckych dôvodov sme zrazu predaj veľkej Meinl cafe zaťato viazali na kúpu deviatich malých hnedých balíčkov nemletej kávy. Trhovkyňa ponúkla za všetku kávu hanebnú cenu.

Vtedy sa v nás ozvala hrdosť. Do odmietnutia jej ceny sme vložili všetku podráždenosť a nechuť zo situácie, do ktorej sme sa sami dostali. Dnes už viem, že sme jej nechceli tú kávu predať, nechceli sme sa jednať o lepšiu cenu. Chceli sme sa cítiť urazení. A uraziť aj ju, lebo zosobňovala to, čím sme chceli na chvíľu byť a nedokázali. Tak sme aspoň predviedli, ako ňou pohŕdame. Nahádzali sme kávu ostentatívne do tašky s výrazom: Tak toto teda nie! a vystretí sme odišli. Potom sme sa už len bezradne motali po trhu, ako na nevydarenom žúre. Človek nemá silu ani vypadnúť, ani sa opiť a niekoho zbaliť. Nedokázali sme ani odísť, ani kávu ešte niekomu ponúknuť.

Nakoniec sme sa zatúlali na kraj trhoviska, kde bol pult s morskými slimákmi, ulitami a mušľami. Vozia ich tam námorníci z celého sveta, prilbovky obrovské, melónové krásavice, veľké biele ulity s nežným ružovým vonkajškom. Najkrajšia bola jedna prilbovka obrovská. Predavač videl, že sa mi páči a okamžite strojnásobil cenu. Z túžby po ulite sa vo mne prebudil chudák obchodník. Ponúkol som mu za ňu tú našu veľkú zlatú kávu Meinl a zjednal som peniaze na polovičku.

Chlap pohŕdavo súhlasil. Bol by to dal za polovičku aj bez kávy. No my sme boli takí šťastní, že sme sa jej zbavili, že by som mu bol zaplatil, koľko zapýtal. Tých deväť balíčkov sme potom horko-ťažko rozdali domácim a ich priateľom. Ani neboli veľmi vďační. Netúžili po káve. Keď bol v socializme niečoho nedostatok, tak toho všetci mali doma trikrát viac ako potrebovali.

Boris Filan