Na ceste so starým Wellšanom

23.1.2007
0
Páčil sa vám článok?

Na výlet do skalnatej rezervácie Mc Donnel Ranges sa všetci účastníci zájazdu naobliekali do safari kompletov, fotogenických klobúkov a špeciálnej bushmanskej obuvi, ktorá vydrží útrapy austrálskej divočiny. Mikrobus nás zbieral spred hotelov, už bolo len jedno voľné miesto.

Šofér zastal pred študentským hostelom, z ktorého vyšiel náš posledný spolucestujúci. Všetkým sa zdalo, že rozospatý dôchodca cestou na toaletu zablúdil do nášho autobusu. Posledný člen výpravy bol takmer dvojmetrový krásny starý muž v ovisnutých trenkách a vyťahanom tričku. Niesol si prázdnu umelohmotnú fľašu od minerálky. Na nohách mal vychodené šľapky a na hlave biely látkový klobúčik, ktorý mi bol známy. Vtrhol medzi nás ako veľká mucha do spálne a hneď nás prebral. Bolo šesť hodín ráno, autobus plný nezoznámených ľudí, ktorí ešte nemali rannú kávu. Veľký starý muž pozdravil hlbokým hlasom a povedal: Ľudkovia, dnes ste mohli mať krásny deň. No ja pochádzam z Wellsu, kde stále prší, takže keby dnes pršalo, tak to mám na svedomí ja, - povedal a zasmial sa hlbokým hlasom.

Spomenul som si odkiaľ poznám taký biely klobúčik, aký mal na hlave. Taký istý mala na mojej púti do Jeruzalemu aj babka Paragulka, ktorá sa neskôr ukázala byť mimozemšťankou. Starý Wellšan netušil, že som ho odhalil, ale aj tak by mu to bolo jedno. Ja som vďaka klobúčiku chápal, prečo môže beztrestne kráčať svetom.

Ten chlapík sa volá Ivor James, pochádza z Bonvilstonu pri Cardife. Majú so starším bratom prasačiu farmu, veľkú a prosperujúcu. Keď prasce dôjdu na svoju váhu, predajú ich, doplnia zariadenie, nakúpia nové prasiatka. Každý druhý rok si hodia mincou a ten, čo vyhrá, vezme utŕžené peniaze a cestuje po svete. Ivor už bol v Južnej Amerike, v Ázii a teraz za prasačie peniaze krúži po Austrálii. Má sedemdesiat rokov, vysokú šľachovitú postavu, smejúce sa oči, beťársky nos a neuveriteľné ruky, veľké a mäkké ako pletené rukavice. Má sýty hlboký hlas amerických rozhlasových komentátorov a plynulý humor. Na prvej zastávke pri malom jazierku medzi skalami si Ivor nabral do umelohmotnej fľaše vodu a pokojne ju popíjal.

- Trošku farebná, ale oveľa lacnejšia ako v obchode, - smial sa a pil z fľaše tekutinu, ktorú by som nevpustil do úst ani pred ostro nabitou pištoľou.

Ten starý Wellšan mal očarujúci spôsob, ako prijímať ponúkané potraviny. Náš vodič viezol so sebou zásoby v chladiacom boxe a postupne nás hostil. Starému Ivorovi vždy zasvietili oči a vydal milo zažiadaný a obdivný zvuk. “Oúúú...oúúú, fruit! Oúúú, ...great fish! Oúúú, chocolate!” Jemne zaujúkal a naberal si detsky, plnými hrsťami, smial sa sám na sebe a jedol a pil. Pri obede za rančom v Glenn Helen, keď mu šofér ponúkol na výber víno, spýtal sa, aké máme.

- Červené a biele, - povedal šofér.

- Prečo niektoré uraziť, nalejte mi aj červené aj biele, - povedal a pil to, čo sme kedysi dávno nazývali „Kapitánov krok“. Rosso, rosso, bianco, bianco...

Keď starý Wellšan zvládol niekoľko „Kapitánových krokov“ vybral sa v štyridsaťstupňovej páľave na prechádzku. Vrátil sa po polhodine bez okuliarov. Vraj si ľahol na skalu a zabudol, že si nesmie dať dolu okuliare. A potom ich už nenašiel, takže nás vraj objavil podľa čuchu.

So stratou optiky sa posťažoval barmanovi. Ten chcel vedieť, kde asi okuliare stratil. Ivor povedal: - Niekde v okruhu kilometra okolo vašej búdy. V prípade, že ich nájdete, nesmiete ich predať lacnejšie ako za sto a drahšie ako za tristo dolárov.

Ďalšiu polhodinu sme ho čakali pri mikrobuse. Videli sme, ako konverzuje s mladou tučnou rangerkou. Tancoval pri tom čudný rituálny tanec. Stále sa zdalo, že už sa rozlúčil, ale spravil iba krok vpred a znova krok späť. Keď sa konečne dostavil k autobusu povedal na vysvetlenie: - Prepáčte, musel som využiť, že som bez okuliarov. Vtedy sú všetky ženy krásne.

Boris Filan

Ivor James sa teší na dúšok vody z bačoriny.
FOTO - autor

Páčil sa vám článok?