Abdulaisove dobrodružstvá v Timbuctu

20.1.2007
0
Páčil sa vám článok?

ŤAVA SO ZĽAVOU. Keď niekde stretnete ťavu, prizrite sa jej lepšie do tváre. Objavíte v nej smútok, láskavosť, tuposť s prefíkanosťou, pýchu, utrpenie, pôžitkárstvo. Ťava vždy pôsobí trošku staršie a trošku obnosene.

V detstve ma fascinovalo, že ťava vydrží týždeň v púšti, lebo má v hrbe vodu. Ja viem, že je to blbosť, ale deti blbosti milujú. A že keď je hrb plný, tak sa hrdo týči, prázdny len tak ovísa.

Ťavy mám rád aj nerád. Rád ich mám preto, lebo jedna láskavá teta vyzerala ako milá ť. Nerád preto, lebo jedna opľula na filmovačke môjho kamaráta Martina Dejdara. Na dovolenke v Rumunsku stála na pláži ťava  a za niekoľko LEI ste sa mohli obliecť do burnusu a odfotiť sa. Teraz podobný zážitok ponúkali pred jediným hotelom v Timbuctu. Jazda na ťave je skoro zadarmo. Keby sme sa boli vybrali dvaja, bolo by to ešte lacnejšie. Vedel som, že ťava Ibrahima zhodí. Aj som mu to povedal.

- Ibi, vezmen si fotoaparát a odfotím ťa, ako budeš padať.

Ibrahim sa ešte chvíľu dohadoval s mladým pohoničom, potom nasadol. Pozrel sa na mňa víťazoslávne, ťava vykročila, zavlnila sa a potom bleskovým pohybom zhodila Ibrahima z hrbu. Bolo to rýchle, smrteľne definitívne, ako keď karatista zrazí starenku. Ibrahim spadol do piesku, jeho obrovské biele tenisky zažiarili, ešte som chvíľu fotil a hneď som ho pomáhal dvíhať.

Bol doudieraný, ale kosti mal celé. Chvíľu zbieral vlastné ja a keď ho našiel, tak chcel niečo pekné povedať.

- Závidíš, čo...! - povedal Ibrahim.

- Čo by som mal závidieť, to, že si zletel z ťavy!

- Samozrejme. Veď to je ten pravý zážitok z púšte, - povedal Ibrahim.

DEVÄŤ ŽOBRÁKOV

Ibrahimovi sa v Timbuctu prestávalo páčiť. Už navštívil aj bratrancov svojich bratrancov a ožiaril ich svojim americkým imidžom. Rozdali sme všetky roztopené čokolády a nožíky. Príbuzní nám pomáhali a niečo za to od bohatého príbuzného čakali. Nikto im nemohol dať, ako sme im my mohli sľúbiť. Tak sme sľúbili Moctarovi tenisky, majiteľovi cestovky hostí z Európy, starému strýkovi lieky, tete voňavku a ja neviem čo ešte, lebo som iba prikyvoval. No bral som to vážne. Po návrate som sa trápil, ako to všetko sľúbené do Timbuctu dopravíme. Ibrahim ma však upokojil.

- Oni nečakajú, že im niečo pošleme. Boli už dosť šťastní, keď sme im to sľúbili. Oni vedia, že im nič nepošleme. U nás je totiž príslovie: Pomôž deviatim žobrákom... (to som čakal, čo zavalí)... a z teba bude desiaty. Povedal Ibrahim.

Boris Filan

Páčil sa vám článok?