Už znova sa rútim veľkomestom

Vždy som to mal súčasne rád a nenávidel som to. Krátku návštevu veľkého mesta. Pol dňa v Paríži, tri hodiny v Bruseli, jeden večer v Londýne, doobedie v New Yorku. S vedomím, že je to prvý a pravdepodobne posledný raz. Zažil som to s kolektívom, vo dvojici, aj sólo.

Všetko má svoje výhody aj nevýhody. S partiou je väčšia sranda, sám človek viac stihne. Hľadať v obchodnom dome dve hodiny lacnú luxusnú parochňu pre kamarátovu plešatú manželku a potom mať sedem minút na Louvre...Vlastne, kto čo naozaj potrebuje.

Raz sme celé basketbalové mužstvo zháňali v Liege pre nášho spoluhráča rajcgaťky, tie krajkované, v rozkroku s otvorom obšitým kožušinkou. Chcel ich naozaj pre manželku, a ja som si spomenul, že s ním prišla k autobusu taká vyschnutá okuliarnatá profesorka. Asi som ju podcenil. No nie, ja som ju vôbec neoceňoval. Mali sme osemnásť rokov a on bol tridsaťročný starec, rajcgaťky – jeho problém.

Najlepšie bolo vyraziť do mesta sám. Bez mapy, iba tak, frajersky. S rizikom, že sa nestihnem vrátiť do odchodu autobusu. Vo veľkých mestách som chcel vidieť galérie. Tie veľké slávne, Louvre, Tate, Prado, Ermitáž. Mal som na všetko hodinu, vedený citom som sa rútil obrovským neznámym mestom, v duchu som tajne dúfal, že bude zatvorené a ja som mal dôvod sa hneď vrátiť, ale vždy bolo otvorené a ja som zaplatil takmer celé vreckové za vstupenku a najlacnejší katalóg. Spotený, s kabátom pod pazuchou, som po lesklých parketách rýchlochodeckým krokom trielil k najväčším energetickým žiaričom.

V Louvre som raz mal na návštevu, aby som stihol odchod, sedem minút. V Amsterdame je z mesta k múzeu s obrazmi Vincenta van Gogha peši takmer trištvrtehodina, už sa musíme naraňajkovať u Tiffanyho a ťahal som ich v decembrovom daždi celou Piatou avenue, trvalo to hodinu a pol a nakoniec som zistil, že ma Truman Capote oklamal, je to iba klenotníctvo, kde nijaké raňajky nepodávajú. A ešte nás aj vyhodili, lebo sme vyzerali ako žobráci z Mariazelle, premočení, nevyspatí po pizzovo-pivnom fláme. A znova vyše hodiny k autobusu, no peklo, ale chalani ma nenakopali, aj keď náš prvý New York bol vďaka mne len tam a späť po Piatej.

Možno najhoršie je to vo Viedni od Mariahilfestrasse po celom Ringu k tým tereziánskym budovám, už ich vidíte, ale vchod je až v poslednej, a ešte po schodoch ako do neba, ale na konci je božský Arcimboldo a všetci tí Rubensovia a El Grecovia. Sľuboval som si, že keby sa stal zázrak a ja by som mohol ísť do tých veľkomiest, kedy by som chcel a mal by som dosť času a trošku peňazí, tak by som si všetky galérie s rozkošou pozrel obrázok po obrázku, na každú týždeň by som si venoval najmenej týždeň.  A stal sa zázrak, a ja do nich nejdem. Ani na tých sedem minút. Povedzte prečo...

Boris Filan