• Bratislava
  • 23.06.2017 12:02

Eva Korbeľová - dcéra Jara Filipa: Po otcovi by mohli pomenovať nejakú kaviareň

0 0
Koláž
Zdroj: Archív Evy Korbeľovej

Tento týždeň si rodina, priatelia, známi, ale aj množstvo fanúšikov pripomenulo nedožité 68. narodeniny – hudobníka, skladateľa, humoristu, dramaturga a herca Jaroslava Filipa. My sme si na tohto charizmatického človeka zaspomínali s jeho dcérou Evou...

Jaro Filip sa narodil 22. júna 1949 v Hontianskych Moravciach a zomrel 11. júla 2000 v Bratislave. Pochopiteľne, že Eva musela ako dieťa chodiť na klavír, čo ju však nebavilo. O otca prišla ako 16-ročná a dodnes jej veľmi chýba. V súčasnosti je už šesť rokov vydatá za hudobníka Sveťa Korbeľa z kapely Slobodná Európa, takže hudba je stále neodmysliteľnou súčasťou jej rodinného života.  

Pred niekoľkými dňami by mal váš otec 68. narodeniny, ktoré ste si si aj vy pripomenuli. Kedy alebo v akých situáciách si na ocina najčastejšie spomeniete?

Na otca myslím každý deň. Vždy mi ho pripomenie nejaká situácia alebo nejaký moment a častokrát aj moja povaha. A samozrejme si naňho spomeniem aj pri hudbe, ktorú mal rád, keď ju náhodou niekde počujem. Ale jasné, že najmä pri jeho tvorbe alebo iných podnetoch s ním súvisiacich.

Ako dieťa ste ho ako vnímali - bol prísnym otcom alebo s ním skôr bolo doma veselo?

Vedel byt prísny, ale viac na mojich bratov. Mňa skôr rozmaznával.  Bývala s ním samozrejme veľká sranda, aj keď doma bol aj niekedy i dosť introvert. Niektorí by možno od neho čakali, že bude neustále zábavný, ale to sa nedá. Vedel sa zabávať, smiať alebo byť smutný či unavený ako každý normálny človek. Zažila som s ním veľa vecí, ale bohužiaľ, keď som mala 16 rokov tak odišiel. Podľa mňa priskoro. Všetko, čo sme spolu prežili, si však strážim a cením.

Na dome, kde váš otec býval, je dnes pamätná tabuľa, ale možno by nebolo zlé, kebyže sa aj nejaká ulica alebo námestie pomenuje po Jaroslavovi Filipovi. Ktoré miesta mal v Bratislave najradšej - kde sa najčastejšie vyskytoval?

Tabuľa na dome, kde bývame, je spomienka na otca, ktorú tam dal urobiť sused, keď sa prerábal celý barák nanovo. Tabuľu namaľoval Jozef Gertli Danglár. Neviem, či by sa mala po ňom volať nejaká ulica. Možno by o také niečo ani nestál, ale možno skôr nejakú kaviareň by mohli po ňom nazvať. Otec miloval kaviarne, kde mohol sedieť, piť kávu a fajčiť veľa cigariet.

Čo ste po ňom zdedili vy - či už umelecký talent alebo vzťah k niečomu, k čomu mal aj on blízko?

No minimálne som po ňom zdedila povahu. Mama mi vždy vraví: „Bože, ty si tvrdohlavá ako otec!“ Ako dieťa som chodila na klavír, lebo však ako dcéra klaviristu som vlastne musela. Ale samozrejme, že ma to nebavilo, hoci mi učiteľka vždy vravela, že mám veľký talent. Hra na klavíri ma bohužiaľ nenapĺňala. Nikdy som nechcela ani byť herečkou alebo sa realizovať v nejakom inom umeleckom povolaní. Nerada som totiž stredobodom pozornosti a nemám potrebu sa ukazovať pred druhými. Som normálne dievča, ktoré má obyčajný život, nie celebritný . Mňa baví skôr fotenie, ktorému sa aj vo voľnom čase venujem. Nie profesionálne, ale skôr ako hobby. Veľa ľudí si myslí, že keď otec robil to, čo robil, že automaticky by som v tom mala pokračovať aj ja. No nie je tomu tak.

O svojej nevlastnej sestre Dorote Nvotovej ste sa kedy a od koho dozvedeli - aký máte spolu vzťah?

O Dorke som sa dozvedela až po smrti otca. Bohužiaľ mi to nestihol povedať za života. S Dorkou sme v kontakte. Vychádzame spolu veľmi dobre a máme sa rady.

Ktoré otcove pesničky alebo diela máte najradšej?

V podstate všetky jeho skladby sa mi veľmi páčia. Jeho hudbu som začala vnímať až neskôr, lebo ako decko ma to moc nezaujímalo. Mala som iné záujmy. Teraz ich počúvam veľa a hlavne tie, čo robil s Lasicom a Satinským.

Ako často mu chodíte s rodinou na hrob?

Nemyslím si, že chodením na hrob si človek spomína na blížneho. Samozrejme, že tam chodíme, keď má oco nejaký sviatok alebo keď mám takú náladu, že tam chcem ísť. Ale ja skôr naňho myslím v živote, nemusím chodiť na cintorín, aby som si na otca spomenula. Ešte keď oco žil, mi povedal, že nechce, aby som chodila v čiernom a na hroby. Ja na neho myslím celý život a na tom sa nič nezmení.

Ako by vnímal dnešný svet, keby žil?

Tak na túto otázku si netrúfnem odpovedať. Keby videl politickú situáciu, tak to ani nechcite vedieť. Ale zase, keby mal Facebook, tak to by bolo niečo preňho. Už ho vidím, ako pri ňom celý deň presedí a komunikuje. Ale na veľa vecí by tu asi veľmi nadával. A v prvom rade určite na tú politiku...

Jaro Filip - 68. nedožité narodeniny

ROMAN SLUŠNÝ, Foto: Archív Evy Korbeľovej


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.