Návrat nestratených synov I.

31.12.2008
0
Páčil sa vám článok?

PRIJAL NÁS CHÉRIF. Ibrahimov bratranec Moctar El-bouchari nás priviedol k Chérifovmu kráľovskému sídlu. Je to nádherná poschodová murovaná budova, s tepanými vchodmi, ktoré strážia po zuby ozbrojení muži z kráľovskej gardy.

Pred hlavným vchodom parkuje asi dvadsať džípov Nissan Patrol. Vošli sme do budovy, strážcovia nás viedli akýmisi chodbami, ktoré ústili na veľký dvor. Uprostred stál obrovský stan s parabolickou anténou. Pred stanom posedávali nižší radcovia a stráže.

Moctar El-bouchari vysvetlil, kto sme a ja som vytiahol z tašky žblnkajúce čokolády, sponzorský dar firmy Figaro určený africkým deťom a pár som ich rozdal niekoľkým prísne sa tváriacim starcom. S veľkou chuťou tie čokolády vypili, vylízali obaly a začali sa na nás usmievať. Najstarší nás vpustil do stanu a zrazu sme sa ocitli v orientálnej rozprávke.

Na zemi boli vzácne koberce, desiatky farebných vankúšikov, na opačnej strane bol z pozlátených kožených vankúšov vytvorený akýsi zvláštny prízemný trón s výhľadom na najväčší súkromný televízor, aký som dovtedy videl. Medzi vankúšikmi kľačali dvorania. Teraz je to sranda, ale tam som myslel, že sa mi sníva. Pamätáte si ilustrácie z Rozprávok tisíc a jednej noci? Boli na nich bradatí chlapi s iskrivými očami, oblečení v rôznofarebných košeliach, na nohách mali zlaté črievice s vysokým nosom a ponížene sa klaňali sultánovi. Tak presne to sa tu dialo.

Keby nešlo o život, tak si myslím, že som na nedeľnom detskom predstavení Aladinovej lampy na Novej scéne. Ktosi mi dal radu do boku a prinútil ma padnúť na kolená a vzdať úctu vladárovi. Chérif Haidara Abdourahmane sedel so skríženými nohami na koženom tróne, jednou rukou preberal guľky modliacej retiazky, v druhej ruke mal diaľkový ovládač a prehadzoval programy. Vôbec nebral na vedomie, že niekto vošiel. Ani veľmi nemohol, lebo ho naplno vyťažovala zvláštna kombinácia činnosti. Jedno oko mal uprené niekam dohora k Allahovi a druhým sledoval útržky televíznych programov.

Kľačali sme v piesku, hlavy sklonené na koberček, vedľa mňa sa hrbatili Ibrahim a Moctar El-bouchari. Ten nás pošepky varoval, aby sme bez pokynu nevstávali, neodvážili sa zodvihnúť zrak, nedajbože prehovoriť. Všetko by bolo stratené. Kľačali sme predklonení aj s celým dvorom, ako zakliati, a ja som pochopil, že radcovia čakajú na vhodnú príležitosť. Konečne sa niečo pohlo. Jedným okom som šmíroval, ako sa najstarší dvoran, s ústami od čokolády, čiže náš človek, doplazil k Chérifovi a niečo mu ponížene šepkal. Chérif sa k nemu ani neotočil, iba sa znudene spýtal: A čo chcú cudzinci?

Dvoran: Šušušušu...Chérif nič.
Dvoran: Šušušušu...Chérif nič.
Už ma boleli kolená aj chrbát a Chérif nič.

Mal som pocit, že sme tam hodiny. Zrazu Chérif pohol prstom, dvoran sa otočil k Moctar El-boucharimu a ten dal povel, aby sme sa na kolenách doplazili k Chérifovi. Vyslovil mu v našom mene tisíc ponížených poďakovaní, že bol taký láskavý a prijal nás nehodných jeho pozornosti, aby sme vyslovili svoju poníženú prosbu.

-Čo chcú cudzinci? - spýtal sa Chérif teatrálne a preberal pri tom guľky svojho zlatého ruženca. Ani o nás nezavadil pohľadom. Moctar El-bouchari mu vysvetlil, že sa za každú cenu potrebujeme dostať späť lietadlom do Bamaka a odtiaľ do Európy.

Chérif iba pokrútil hlavou. Nie. Strašne pomaly preberal ruženec a Moctar El-bouchari náhlivo a prosebne vysvetľoval, že Ibrahimova rodina pochádza z Timbuctu a ja som spisovateľ, ktorý napíše o jeho múdrosti a láskavosti a veľkorysosti úplné legendy. To trošku zabralo. A ja som nevydržal a pozrel som sa naňho. Chcel som vedieť, čo je to za chlapa, čo ma dostal na kolená. Bol to drobný, asi šesťdesiatročný chlapík, trošku zvädnutý, plný potláčanej energie a zvláštneho nebezpečného napätia. Aj on sa pozrel na mňa a ja znovu na neho.

Mám taký ciťák na pohľady. Hneď vidím: tento človek nie je môj, všetko je stratené. Alebo: tamten je neutrálny, škoda času. No tento bol môj. Za sekundu sme si očami vymenili všetky dôležité správy a bolo jasné, že sa nudí. Potreboval si podebatovať, pochváliť sa, zveriť sa a ja som mu telepaticky vnukol, že má šancu. Ani ma neprekvapilo, že z ničoho nič kývol prstom a Moctar El-bouchari mi pošepkal, že mám vstať a ísť k Chérifovi. Dvorania zodvihli Chérifa z podušiek, bol mi asi po plece, a kývnutím hlavy ma pozval do vedľajšej miestnosti oddelenej závesom. Nebolo tam nič iba na piesku stolík s niečím zakrytým obrúskom. Moctar El-bouchari išiel s nami. Chérif sa pyšne postavil pred stolík, stiahol obrúsok ako kúzelník, usmial sa a povedal: - Mám telefón, nechceš si zatelefonovať?

- Tisícnásobná vďaka, ale... Nemám tu komu volať...
- Volaj, kam chceš,- povedal Chérif Haidara Abdourahmane a vyrástol o meter. - Môžeš volať do Ameriky, do Ruska, domov, kam chceš a ako dlho chceš.
Predo mnou stál zrazu v nočnej košeli chalan, ktorý sa strašne potreboval pochváliť novou hračkou niekomu, čo to ocení a kto sa ho nebojí.
- No volaj! - naliehal Chérif.
Tak som vytočil Európu, Slovensko, Bratislavu, náš byt, cŕn, cŕn... cŕn, cŕn. Nikto nebol doma a tak som hovoril do slúchadla: - Ahoj, volám ti zo Sahary... je tu teplo a plno piesku. Mám sa dobre a už končím. Ahoj,- položil som.
- Boli prekvapení, čo...? - povedal Chérif a žiaril od spokojnosti

Boris Filan
(Pokračovanie)

Páčil sa vám článok?

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.