Návrat stratených synov

VEČERY NA SAHARE. Čo si myslíte, čo sa dá robiť? Nuž, kúpať sa nie, to je jasné, celý deň bola smrteľná páľava, všetci boli zalezení v tieni, tak večer sa čo...? No čo sa môžu chudobní ľudia na Sahare? Všetci sa večer prechádzajú.

Mesiac nad Saharou je veľký ako strieborné koleso do traktora. Je to veľký pokojný postriebrovač, v noci je v mesačnom svite na púšti všetko strieborné. Naokolo sa vlní strieborné more piesku, strieborné sú domy, z ktorých vychádzajú strieborní muži v strieborných burnusoch a s nimi ja, strieborný Strieboris, a tí strieborní muži ma chytia za strieborné ruky a v strieborných topánkach sa prechádzame po striebornej Sahare.

Je to tradičný večerný program mužov z juhu, ale ja som bol trošku nesvoj, vedel som, že tu bude teplo, ale že až tak horúco, to som netušil. Z jednej strany ma drží za ruku Ahmed, fúzatý majiteľ miestnej cestovky, z druhej strany hostiteľ Al-buchader. Jemne sa pokúšam vytiahnuť si ruky z ich zovretia, ale dva páry pohoršených blýskavých očí ma napomenú: Sme predsa priatelia! A tak chodíme, ruka v ruke medzi dunami a zhovárame sa.

Domorodci sú moslimovia, pestuje sa tu mnohoženstvo a na to je málo žien. Bohatí si zoberú, čo sa urodilo a chudák aby si pomohol sám. Na Sahare ju mužovi ruka všetkým. Poprechádzali sme sa, podebatovali a vrátili sme sa do domu. Na piesku a na koberčekoch sme poležiačky vypili čaj, z veľkej misy sme zjedli niečo, čo bolo chutné, ale neviem, čo to bolo. Potom Al-buchader stiahol obrúsok z televízora (cenné veci balia proti všadeprítomnému piesku), vložil do videorekordéra kazetu a pustil mizernú kópiu seriálu Dallas. Tušil som, že ma to čaká, pri návrate z prechádzky boli ulice ľudoprázdne a cez pootvorené dvere žiarili zlovestné svetlo obrazoviek. Veľký Chérif tú drogu podporuje.

Odkedy majú ľudia v Timbuktu videorekordéry, sú poslušnejší. Chérif je pánom nad dodávkou elektrického prúdu. Kto ho nepočúva, tomu vypne elektrinu a môže sa ruka v ruke prechádzať s priateľmi až do rána. Na juhu Sahary sa trestá neposlušnosť zákazom sledovať americké seriály.

(Letenky ešte stále nemáme, Ibrahim je spokojný, bratranec kmitá medzi nami a Chérifovým sídlom a tvári sa úradnícky: Unaveno-dôležito-otrávene-sľubne. Ja som nervózny ako pes, ale veci sú mimo môjho dosahu, a tak si zatiaľ ukájam svoju cestovateľskú zvedavosť.)

TAJOMNÝ OBRAD VÍTANIA SLNKA

Vstal som na svitaní, aby som videl vychádzať saharské slnko. Na okraji mesta stoja zvláštne praveké kožené pologuľaté stany nomádov. Práve jeden muž vychádzal a ja som pochopil, že tiež ide vítať slnko. Možno majú svoje obradné miesto a nádherný starodávny rituál. Vidím, že si nesie v ľavej ruke aj ich písmo, zrejme vzácne zvitky, možno pergameny nesmiernej historickej ceny, ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie. Opatrne som sa vydal za ním, ale zrejme ma vycítil chrbtom, lebo sa zrazu otočil a vrátil sa do stanu.

Vyčkal som druhého nomáda s posvätným písmom v ľavej ruke (zaujímavý zvyk) a opatrne som sa prikrádal od duny k dune, ale znova ma zazrel a vyrušený sa vrátil. Išlo do tuhého, musel som si spomenúť na výcvik kapitána Staša z vojenskej katedry, ktorý nás učil plaziť sa po blate za Jelínkovými kasárňami. Ako biely had som sledoval nomádov, aby som objavil ich miesto rituálneho vítania jediného viditeľného boha - Slnka. Tentoraz ma nevideli, boli traja, išli rovnakým smerom, tajomní, dvaja zahalení v bielych plášťoch, jeden v čiernom, rozmýšľal som, či to nie je veľkňaz. Podchvíľou mi zmizli za dunou a znova sa vynorili, potom vystúpali zo svahu a definitívne zmizli v akomsi údolí. Slnko malo vyjsť každú chvíľu.

Plazil som sa za nimi, bol som spotený a oblepený pieskom ako rezeň strúhankou. mal som ho plné ústa, šaty aj topánky. K cieľu mi chýbal už iba kúsok. O pár sekúnd sa stanem svedkom nádherného nomádskeho obradu. Vyštveral som sa až na hranu akéhosi piesočného krátera a tam som ich zazrel. Bolo ich aspoň desať. Niektorí už kvočali, moji traja si práve vyhŕňali košele, iní obrad končili a vytierali si zadky tým, čo som považoval za stránky ich svätého písma. Už som chápal, prečo netúžili, aby som ich nasledoval. Ležal som na okraji veľkej saharskej latríny. Nad obzor práve jediným skokom vyšlo slnko, patrón všetkých zvedavcov.

Keď som sa vrátil, bol u nás už Moctar El-bouctari, Ibrahimov bratranec na kráľovskom dvore. Prinášal správu, že popoludní nás možno prijme tajomný a všemocný Chérif. Nemáme sa ešte tešiť, lebo to nič neznamená, No máme mu byť vďační, lebo to je úžasná vec. Aspoň tak mi to preložil môj verný Ibrahim.

Boris Filan