Beladič: Nevybuchnutá munícia z 2. svetovej vojny predstavuje trvalé riziko

Zdroj: FB Polícia Slovenskej republiky

Munícia z druhej svetovej vojny v Dunaji

Nevybuchnutá munícia z druhej svetovej vojny ako „vojnové dedičstvo“ predstavuje trvalé a vysoko reálne bezpečnostné riziko. Kovové plášte bômb po desaťročiach v zemi či vo vode korodujú, čo vedie k nestabilite iniciačných mechanizmov. Dokazujú to aj posledné udalosti z odpaľovania historickej munície, ktorú odhalila klesajúca hladina rieky Dunaj. Viaceré rizikové lokality je možné nájsť aj v Bratislave. Uviedol to Miloš Beladič z Iniciatívy Záchrana lode Meteor a Propeler.

„Táto téma je v spoločnosti aj na úrovni štátu dlhodobo podhodnotená. Mapy dopadových zón síce existujú, no spoliehať sa na to, že vieme o každom nebezpečenstve, je ilúzia. Realita nás pravidelne zaskakuje a skutočné prekvapenia nás v korytách riek a na staveniskách môžu ešte len čakať,“ skonštatoval Beladič.

Pritom aj samotná Bratislava patrila medzi strategické ciele spojeneckého bombardovania, napríklad počas náletu na rafinériu Apollo 16. júna 1944, bola tiež dejiskom bojov počas oslobodzovania na jar 1945. Medzi najrizikovejšie patria tri hlavné oblasti. Jednou z nich je bývalá priemyselná zóna a prístav, teda okolie bývalej rafinérie, Zimný prístav, Mlynské nivy a Landererova či Chalupkova ulica, kde sa munícia pravidelne nachádza pri výkopoch. Ďalšou oblasťou sú dopravné uzly, ako železničné trate, okolie Hlavnej stanice či železničný uzol v Petržalke. V neposlednom rade sú to aj predmostia Starého mosta a dunajské ramená, kde ustupujúce vojská odhadzovali výstroj a výzbroj. Zvýšenú odbornú pozornosť si však vyžaduje celé koryto Dunaja pri nízkych stavoch hladiny.

„Existujú historické mapy spojeneckého bombardovania a záznamy o bojoch z jari 1945. Hoci ministerstvo (obrany, pozn. TASR) deklaruje, že rizikové lokality eviduje, chýba verejne dostupná, detailná digitálna mapa pre stavebníkov. V zemi a v korytách riek sa nachádzajú najmä letecké bomby, delostrelecká munícia a námorné míny,“ podotkol Beladič s tým, že v prípade bômb môže ísť často o 250- až 500-librové americké bomby, z ktorých približne desať percent nevybuchlo.

Štát však podľa iniciatívy reaguje najmä operatívne, keď sa problém „vyhrabe“, namiesto toho, aby investoval do plošnej prevencie a koncepčného prieskumu rizikových zón. Štát by sa mal zamerať na prepojenie bezpečnosti s ochranou kultúrneho dedičstva, teda aby sa nálezy nielen „bezhlavo“ likvidovali, ale historicky cenné predmety a technické pamiatky bezpečne čistili a zachovávali pre múzeá. Historici by mali dostať podporu na vytvorenie presného a podrobného registra dopadových zón. Samospráva by mala podmieniť každé stavebné povolenie v rizikovej zóne pyrotechnickým prieskumom.

Podľa iniciatívy by bolo potrebné vytvoriť funkčnú medzirezortnú platformu, ktorá určí legislatívny postup - ako postupovať pri náleze, kto financuje sanáciu či ako zabezpečiť transfer historických objektov do zbierok múzeí. Súčasný stav považuje za roztrieštený a téma je odsúvaná na vedľajšiu koľaj, kým nepríde k núdzovému nálezu. Takýto „konfliktný odpad“ je pritom prepojeným problémom. Munícia priamo ohrozuje bezpečnosť robotníkov a obyvateľov, korodujúci fosfor a ťažké kovy v trhavinách predstavujú ekologickú hrozbu pre podzemné vody. „Zároveň ide o kultúrne dedičstvo - vojenské artefakty a technické objekty, ktoré nám hovoria o histórii moderného Slovenska. Ich ignorovaním alebo ničením prichádzame o historickú pamäť,“ pripomenul Beladič.
Klesajúca hladina riek zároveň odhaľuje aj historické vraky lodí, pri téme ktorých štátu podľa iniciatívy rovnako chýba koncepčný prístup. Pripomenula, že na vraky, ako je Wotan pri Medveďove upozorňovali už dávnejšie s tým, že patria do múzea ako expozície „obrovského historického významu.“ Štát by ich mal vyhlásiť za technické pamiatky a nájsť financie na vyzdvihnutie a konzerváciu.

(TASR)