ROZHOVOR. Dobrovoľníčka Jana v Indonézii: Najviac ma prekvapili tamojšie svadby a prístup k mŕtvym

Zdroj: Domáci archív Jana Koudelová _ Lombok

Bratislavčanka Jana Koudelová vymenila hlavné mesto Slovenska za Indonéziu. Zamestnávateľ jej dal voľno, odišla od rodiny, od kamarátov a rozhodla sa, že bude ako dobrovoľníčka učiť deti angličtinu na miestnej škole. Uvažujete nad niečím podobným? Jana nám v rozhovore prezradila, ako sa tam dostala a čo zaujímavé zažila.

Prečo ste sa rozhodli ísť na indonézsky ostrov Lombok?

Ja som išla „dobrovoľníčiť“ na Lombok pomerne stará, mala som 32. V podstate som niečo také chcela vždy zažiť, ale predtým som mala stále pocit, že teraz nemôžem – nemám na to peniaze, musím chodiť do školy, mám tu frajera, nemôžem na niekoľko mesiacov odísť z roboty... A bála som sa odísť sama na tak dlho od mojich blízkych. Cestovala som vždy do rôznych kútov sveta, ale maximálne na mesiac. Až neskôr som nabrala odvahu a zrazu mi žiaden z tých dôvodov neprekážal. Hľadala som si možnosti a zistila som najprv, že to vôbec nie je také jednoduché. Cez cirkevné organizácie som ísť nechcela a mnohé ďalšie mali podmienky, ktoré som nespĺňala- napríklad aj vek. Mňa to najskôr demotivovalo, že prečo, keď chce ísť niekto zadarmo niekam pomáhať, nemôže mať viac ako 30 rokov. Potom som náhodou natrafila na
českú organizáciu Kintari, ktorá si nekládla žiadne podmienky, nespadala pod žiadne inštitúcie, „len“ z vlastných zdrojov pomáhala na indonézskom ostrove Lombok. Napísala som a o pár mesiacov som už odlietala.

Vy ste tam učili malé deti v škole. Čo vám tieto mesiace učenia dali? V čom sú deti/dospelí v Indonézii iní ako u nás?

Dalo mi to obrovskú skúsenosť najmä v tom, že učiť deti vôbec nie je jednoduché. Predtým som si to vždy idealizovala, ale zrazu, keď som sa prvý raz postavila pred triedu plnú 6-ročných Indonézanov, stiahlo mi žalúdok. Oni nerozumeli mne a ani ja im a to bola naozaj obrovská výzva. Nechcela som to odfláknuť, chcela som ich naozaj niečo naučiť. Udržať ich
pozornosť, získať si rešpekt a zároveň vytvoriť priateľstvo bolo na začiatku celkom zložité. Decká si zo mňa robili posmešky a nepočúvali ma. Zo začiatku som trávila hodiny času prípravami na nasledujúce lekcie. Zistila som, že musím mať nielen plán na celú vyučovaciu hodinu, ale aj plán B a C, keby tie prvé nevyšli. Zlomový bod nastal, keď sme prvý raz zobrali deti kúpať sa. Oni žijú na ostrove doslova pár metrov od pláže, ale nevedia plávať. Chceli sa blázniť vo vlnách, a tak som im robila podporu, keď už nohami nedočiahli. Bola to taká metafora toho, že sa môžu o mňa oprieť a odvtedy bol náš vzťah iný. Zrazu ma rešpektovali, tešili sa, keď som prišla na hodinu, počúvali, chceli sa so mnou učiť. A to bol krásny pocit. Ja si myslím, že deti sú všade na svete rovnaké. Aspoň z takého môjho pozorovania. Bezprostredné,  zvedavé, hravé. Nevidím veľký rozdiel medzi indonézskymi a našimi deťmi. Dospelí majú inú kultúru a k nám, „západniarom“ niekedy možno až príliš vzhliadajú. 

Čo zaujímavé ste tam videli, zažili?

Bola som tam štyri mesiace a zažila množstvo zaujímavých vecí. Spravila som si potápačský kurz a mohla byť súčasťou neuveriteľne krásneho podmorského sveta. Potápali sme sa so žralokmi, korytnačkami, mantami, a miliónmi druhov rôznych rybičiek. Naučila som sa surfovať. Strávila som dva dni na Sumatre v džungli s orangutanmi. Vyliezla som na trojtisícovú sopku Rinjani. Najsilnejšie momenty však boli s domácimi. Varili sme s nimi, pomáhali im, trávili s nimi čas, žili ich život. Zažili sme svadbu aj pohreb, úplne iné ako u nás. Na svadbe je nevesta v čiernom. Zíde sa celá dedina a spraví sprievod až k neveste domov, kde prebieha dvojdňová hostina. Ľudia sedia na zemi, jedia, alebo tancujú. Lombok je moslimský ostrov, alkohol je tabu. Mladí ale pijú ryžové víno a vedia zohnať aj „bylinky“. Pohreb bol pre nás Európanky tiež kultúrny šok. Zomrela jedna žiačka, ktorú som ja učila. Osemročná Lena. Mala som ju neskutočne rada. Zomrela náhle, nikto vlastne nevedel, prečo. Jej telo vystavili doma a ľudia sa s ňou chodili lúčiť. Premleli sa tam desiatky ľudí – spolužiaci, susedia, rodina, priatelia. Ja som sa neodvážila. Najväčší šok bol, keď si riaditeľ školy odfotil Lenino telíčko a dal si to na facebook. Na jej počesť. Pre nich je to normálne vzdanie úcty. Pre mňa to bola silná káva.

​Vrátili by ste sa tam?

Určite by som sa vrátila a verím, že sa aj raz vrátim. Bývala som vo veľmi milej rodine a doteraz sme v občasnom kontakte. Chcem sa s nimi určite ešte stretnúť, vidieť, ako vyrástol ich syn, vidieť ich, ako žijú. Keď som tam bola, prišla za mnou aj moja rodina a veľmi pekne ich prijali. Chcem vidieť aj svojich žiakov, ako vyrástli a ako sa im darí. Viem si predstaviť ísť tam aj s vlastnými deťmi a ukázať im život v úplne inej krajine a kultúre.

Čo vlastne treba urobiť, aby človek mohol takto na štyri mesiace odísť preč?

Myslím si, že netreba urobiť nič špeciálne, len mať odvahu. V dnešnej dobe veľa zamestnávateľov takéto „prázdniny“ toleruje. Človek si tým rozvíja osobnosť a príde s vyčistenou hlavou, nehrozí mu syndróm vyhorenia. Pomáhať druhým človeka veľmi obohacuje a prispieva k životnému šťastiu. Zároveň zmena prostredia je vždy prospešná a život v inej kultúre nás učí tolerancii a prispieva k otvorenej mysli. Odporúčam každému.

(ivk)