Roman, ďakujeme, že sme mohli byť tvojimi kolegami a kamarátmi zároveň
Zdroj: Marián Dekan
Dnes sme sa v bratislavskom Krematóriu naposledy rozlúčili s naším kolegom a kamarátom Romanom Slušným, ktorý nás náhle v pondelok 7. februára opustil.
Sme malá redakcia a tvoj odchod je pre nás veľká strata. Obávame sa, že sme za tvojho života dostatočne nedocenili, akým prínosom si pre nás bol. Tvoje články sme brali ako samozrejmosť, pretože ty si témy nachádzal a zaznamenával tak zľahka. Paradoxne, v tom je skrytý ten najväčší kumšt.
Bola to tvoja schopnosť vedieť, čo ľudí zaujme? Zrejme si takto nad tým nikdy nepremýšľal. Ty si sa jednoducho delil s ostatnými o to, čo zaujalo, nahnevalo, prekvapilo či fascinovalo teba. Aj preto sa z tvojich respondentov stávali tvoji priatelia. Aj preto si dokázal zvýznamniť životný príbeh bežného človeka deň na to, ako si robil profilový rozhovor s „veľkým menom“. Lebo ťa to bavilo. Tvoja práca na webe Bratislavských novín a život sa prirodzene prelínali. Pracovné pole bolo aj tvojou herňou. Sociálne siete ťa spájali s ľuďmi a zároveň prinášali témy, ktoré boli hodné tvojej pozornosti. Pre teba ako novinára bola výhra, že na tvoj výber ľudia reflektovali.
„Pozrite na tú fotku, hádajte, kde to je?“ ukazoval si nám nadšený staré zábery Bratislavy. My sme neraz tápali, ty si už si v hlave pripravoval článok. Nie preto, aby si si zaslúžil výplatu, ale preto, že si sa chcel podeliť o ten zážitok so všetkými. Bol si človek, čo rozdával emócie. Pozitívne. Nikdy si nebol konfrontačný, a to bolo v dnešnej vyšpičkovanej dobe veľmi uľavujúce. To neznamená, že si si nevedel povedať svoje. Vedel, ale vždy pokojne. Aj preto bolo okolo teba odjakživa plno ľudí. Až keď sme na sociálnych sieťach čítali reakcie na tvoj náhly odchod, nám došlo, že ešte oveľa viac ako sme si mysleli. „Neverím! Písala som si s ním pred pár dňami...“ „Hovoril som s ním ešte minulý týždeň...“ Takých reakcií bolo veľa. Mal si rád ľudí a rád si s nimi komunikoval. A oni s tebou. Byť tvojím kamarátom bolo totiž super. Vedeli sme, že sa budeme smiať. Okrem toho si vedel počúvať, keď bolo niekomu ťažko. Mal si v sebe prirodzenú empatiu, a to je dnes vzácna vlastnosť. My sme mali v redakcii to šťastie, že sme si ťa mohli užiť. Tvoj optimizmus a ľahkosť bytia, ktorej si sa tvrdošijne držal, nech bol život akokoľvek neznesiteľný.
Ďakujeme Ti, Roman, že sme mohli byť tvojimi kolegami a kamarátmi zároveň. Už teraz nám chýbaš a netušíme, či ťa vôbec niekto dokáže nahradiť.
(bn)