Príbeh malého Branka vo farebnej, ale abstraktnej záhrade s videoprodukciou v Divadle Lab

Zdroj: Divadlo Lab

(pr) V Divadle Lab vstupujeme do druhej polovice divadelnej sezóny 2019/2020 pestro. Prvou premiérou roku 2020 je inscenácia srbského autora, ktorá nie je iba pre deti. Vyspovedali sme hercov a scénografky, ktoré na predstavení spoločne pracujú.

Aká je tvoja postava a ako si sa vžil s týmto charakterom?
Lukáš Takáč - postava Peter

Peter, dedkov starý najlepší priateľ je svetom skúsený remeselník,  ktorý sa ale vždy vráti za starým kamarátom. Tento krát ale tuší, že to bude možno posledný krát. Napriek tomu je stále pozitívne naladený, vždy rád pomôže dedkovi pri staraní sa o vnuka. A keď treba sám vymýšľa bláznovstvá, aby vnuka zabavil. S charakterom Petra sa mi vžívalo veľmi dobre, pretože mi bol dosť sympatický. Podobne ako ja, je Peter zásadový, no vždy veselý a dobre naladení a rád podpichuje. Taký milý dedko, ktorý však nevyrástol z detstva.  To som nevyrástol ani ja.

Čo na svojej postave miluješ a čo zároveň nenávidíš?
Lukáš Takáč - postava Peter

Na svojej postave milujem jej hravosť, optimizmus a slobodu myslenia, všetko je možné. Bábka je veľmi pekne spracovaná, takže pri citlivom vodení je veľmi realistická a dáva nám s kolegom veľa možnosti akcie. A tej akcie by si teda zaslúžila.  Zatiaľ nemám vec, čo by som na nej nenávidel.

Stvárňovala sa ti táto postava dobre alebo to bola pre teba výzva?
Lukáš Takáč - postava Peter

Stvárňovala sa mi celkom dobre, ale asi pre každého mladého herca je spracovanie postavy, starého človeka trochu výzva. Predsa len čerpať zo skúsenosti nejde. Hovorím najme o myslení postavy a jej charaktere. Výzva pre mňa je ale hlavne tá bábková časť. A to pohyb, hlas bábky a podobne. Nechcel by som aby pôsobila prvoplánovo alebo príliš štylizovane či detinsky. Napriek tomu, že inscenácia je určená pre deti. To hľadanie je najzábavnejšia a zároveň najťažšia časť skúšania.

Zdroj: Divadlo Lab

Akú postavu stvárňuješ v predstavení Záhrada
Stanislava Megová - postava Branko

Stvárňujem postavu mladého svižného chlapca menom Branko, ktorého všetko zaujíma a najradšej by bol všade. Myslím, že pri vodení tejto bábky je veľmi dôležité mať kladný vzťah k deťom. Deti milujem a veľmi som sa potešila, keď som postavu Branka dostala práve ja. Rovnako, ako je náročné animovať starších ľudí, akými sú ujo Peter a dedo Rado, rovnako je náročné animovať Branka. Je potrebné, aby sa bábkoherec plne sústredil na vodenie a taktiež musím spomenúť pravidelné opakovanie scén. Práve opakovaním sa nám stávajú pohyby prirodzenými a bábka v týchto momentoch ožíva.

Akú postavu más v hre a čo bola pri nej pre teba najväčšia výzva?
Nikol Wöllnerová - postava Deda

Ja som dostala postavu deda Rada. Ide vlastne o postavu ktorá je vo veku 80 rokov čiže bolo pre mňa dosť náročné sa vžiť do tejto postavy kvôli tomu že ako mladý človek som viac hyperaktívna a bolo pre mňa veľmi náročné spomaliť a hlavne tak aby to nebolo neprirodzené. Ďalšia vec bola, že všetky tieto emócie ktoré som sa snažila spracovať bolo treba dať do bábky. Ale myslím si a dúfam, že sa k tomu dopracujem na 120%. Na mojej postave sa mi veľmi páči to, že je to nová skúsenosť pre mňa. Ďalšia vec je, že ako žena hrám mužskú postavu a navyše to že dedo Rado má 80 rokov čiže je to vlastne úplne niečo nové pre mňa. Myslím si, že aj že aj ten vzťah ktorý je medzi vnukom a dedom to ako sa to snažíme ukázať to je tiež jedna z veci ktoré sú veľmi milé. Jediné s čím veľmi bojujem je môj hlas. To že sa snažím neustále napodobniť ten mužský hlas a potom sa nesústredím na to na čo by som sa mala. Stvárniť túto postavu bola pre mňa určite veľká výzva aby som to stvárnila prirodzene. Verím že každým jedným skúšaním sa mi to bude hrávať lepšie a lepšie.

Ako scéna predstavenia Záhrada dokresľuje dejovú líniu?
Michaela Zajačková - autorka scénografie

Dej predstavenia sa zväčša odohráva v záhrade. Prostredie sme sa rozhodli zobraziť nie konkrétne, ale abstraktne, keďže idea Inscenácie rozpráva o predstavivosti a fantázii. Hlavným výrazovým prostriedkom sú farby, ktoré sú aj jednou z hlavných tém inscenácie. Všetky farby sa premietajú na celú scénu. Sú tvorené živou projekciou pomocou meotaru. Scéna je tak veľmi snová, uvoľnená a farebná. Zároveň prostredie záhrady kontrastuje s prostredím čiernobielej školy, ktorá je tvorená tieňohrou. Dej inscenácie sme sa rozhodli rozdeliť na 4 ročné obdobia, z dôvodu podtrhnutia vzniku a zániku. Keďže je projekcia farieb tvorená na živo, neustále sa počas predstavenia mení, taktiež vzniká a zaniká. Jednotlivé ročné obdobia majú divákovi napovedať v akom štádiu sa nachádza život záhrady a život hlavnej postavy.

Zdroj: Divadlo Lab

​