Eňa Vacvalová o zvieracom cintoríne: Hnevám sa na ľudí, ktorí hádžu tomuto prepotrebnému projektu polená pod nohy!

6.9.2019
0
Eňa Vacvalová

Zdroj: Archív E. V.

Páčil sa vám článok?

Roky bojuje za dôstojné miesto posledného odpočinku pre domácich miláčikov, ktorí nás roky sprevádzali. Zápasí s beznádejou a nechápe, ako môžu aktivisti vystupovať  proti zvieraciemu cintorínu v Dúbravke. Ten totiž už roky stojí a práve pre rôzne výhrady aktivistov nemôže otvoriť svoje brány. Ako dlho sa snaží o vybudovanie zvieracieho cintorína v hlavnom meste? Prečo stále neexistuje a vidí vôbec svetlo na konci tunela? Ambasádorka Zvieracieho cintorína Borievka a milovníčka zvierat Eňa Vacvalová.

Nie je vám smutno, že naši domáci miláčikovia, ktorých milujeme a sú našimi spoločníkmi roky, stále nemajú dôstojné miesto posledného odpočinku?

Samozrejme, že mi je smutno! Aj keď za tie roky už ten smútok prerástol skôr do beznádeje, a v poslednom čase už aj do hnevu... Smutno mi je, a hnevám sa najmä na ľudí, ktorí hľadajú všetky možné cesty, ako tomuto prepotrebnému projektu v tomto meste hádzať polená pod nohy! A smutno mi je aj z toho, že sú to ľudia, od ktorých by som to rozhodne nečakala... Napríklad istý aktivista a istá investigatívna novinárka... Teším sa na chvíľu, keď tieto alibistické slovíčka „istý, istá“, nahradím konkrétnymi menami... Zatiaľ sa bojím vyťahovať im červené súkno pred nos, aby tomuto projektu neublížili ešte viac, ako doteraz...

Mnohí odmietajú svojich spoločníkov po smrtí odovzdať do kafilérií a radšej ich pochovajú v záhrade alebo načierno niekde v lese. Rozumiete týmto ľuďom?

Samozrejme, že rozumiem! Veď ja sama patrím medzi nich. Mám doma už štyri urničky s popolom tých našich zvieratiek, ktoré nás opustili. A to mám v úvodzovkách šťastie, že sa tak stalo vtedy, keď už neďaleko Bratislavy začalo fungovať krematórium pre zvieratá... Keby odišli skôr, musela by som konať podobne ako tí, ktorí v žiadnom prípade nedopustia, aby ich zvieratká odchádzali do svojho druhého sveta cez kafilériu...

Keď sa v Bratislave povie zvierací cintorín, každý si toto úsilie spojí s vaším menom. Pokiaľ viem, stretli ste sa snáď so všetkými primátormi, ktorí boli v Bratislave. Ako reagovali?

Za tie roky môjho úsilia som sa stretla s tromi primátormi. Všetci sa v podstate usilovali hľadať spolu so mnou cestu, ale iba jeden z nich dokázal to hľadanie doviesť aj ku konkrétnym výsledkom. Ja som nikdy nevlastnila pozemok vhodný na zriadenie zvieracieho cintorína pre mesto, ako je Bratislava, a považovala som za samozrejmé, že takýto pozemok nájde a „vloží“ do veci mesto! Nejaké pokusy aj boli, ale musím ich označiť za naozaj chabé... Vhodný pozemok sa nenašiel a vec vždy dosť záhadným spôsobom zaspala!

Počula som, že bol to Milan Ftáčnik, ktorý sa asi najviac snažil tému posunúť vpred. Na čom to stroskotalo?

Áno, pán Milan Ftáčnik pred týmto problémom neutekal a naozaj posunul celú vec dopredu najmä vzhľadom k legislatíve. V čase, keď sa objavil človek, ktorý prevzal túto moju štafetu do svojich rúk s vlastným pozemkom, nám pán Ftáčnik naďalej vychádzal v ústrety... Až do chvíle, keď post primátora Bratislavy opustil.

Mali ste často pocit, že sa kvôli byrokracii alebo hlúposti ľudí na to vykašlete?

Áno, veľmi často! A priznám sa, keď sa mi ozval pán Stanislav Vlkovič, že by do veci išiel s pozemkom, a ďalším potrebným a nevyhnutným úsilím pre zriadenie zvieracieho cintorína, ja som už bola vo fáze, že to skrátka vzdám. Prišiel, ako sa hovorí, vytiahnuť mi tŕň z päty. Čo mne?! Vytiahnuť tŕň z päty tomuto mestu!

Ako dlho už trvá vaše snaženie, aby naši domáci miláčikovia mali dôstojné miesto odpočinku?

Aj sa to hanbím povedať, bude to znieť neuveriteľne, ale ja som so svojím úsilím začala už v roku 2003! A oveľa intenzívnejšie úsilie pána inžiniera Vlkoviča už trvá tuším sedem rokov... Tak si to zrátajte!!!

Stanislav Vlkovič ponúkol pozemky, odvahu a chuť mať konečne v Bratislave zvierací cintorín. Ste stále v kontakte a ako mu pomáhate?

Áno, sme stále v kontakte. A pomáham mu, ako môžem... Najmä v rámci mojich kontaktov, ktoré som získala v čase, keď som sa tomu venovala sama, a samozrejme, aj v rámci mojich mediálnych kontaktov. Musím povedať, že si ho veľmi vážim, že ho priam obdivujem, že napriek všetkým možným aj absolútne nečakaným prekážkam má ešte silu a chuť dotiahnuť túto „káru“ do cieľa!

Podľa doteraz medializovaných informácií cintorín pre zvieratá je už oplotený v Dúbravke s rozlohou 1,2 ha. Tušíte, prečo stále nie je v prevádzke?

Áno, cintorín by už mohol byť v podstate otvorený aj „zajtra“! Prečo tomu tak nie je, je otázka na pána Vlkoviča. Je to už jeho projekt a do veci vidí, samozrejme ďaleko lepšie a viac ako ja! Nerada by som do veci vniesla nejaké neisté, alebo nenáležité informácie!

Píšu vám stále ľudia a podporujú v tejto iniciatíve? Ako môžu normálni ľudia, ktorým nie je ľahostajný osud ich miláčikov po smrti, pomôcť vybudovať zvierací cintorín?

Píšu, podporujú petíciu, ktorú sme nedávno spustili na internete na stránke www.borievka.sk, a najmä, veľmi často sa ma to aj osobne pýtajú. Ale sú aj takí, ako jedna mladá slečna, ktorá v televíznom šote o zvieracom cintoríne povedala, že sa jej to netýka! Bola som jej odpoveďou naozaj zaskočená... A zase aj smutná! Samozrejme, že sa jej to týka, nielen tým, že sa raz môže napiť z kontaminovanej vody pri nejakom nelegálnom pohrebisku, ale týka sa jej to aj tým, že je obyvateľkou hlavného mesta Slovenska, je Bratislavčanka a určite by mohla byť na toto mesto pyšnejšia, keby sa zaradilo medzi tie vyspelé a kultúrne metropoly sveta, ktoré cintorín pre zvieratá už dávno majú!

V New Yorku bol vybudovaný zvierací cintorín v roku 1896, v Paríži v roku 1899. Veríte, že Bratislava sa dočká cintorína pre zvieratá v 21.storočí?

Verím! Keby som neverila, tak s vami nerobím ani tento rozhovor! Už som to urobila veľakrát, ale urobím to znovu, Mahátma Gándhí raz povedal: „Veľkosť a mravný pokrok národa sa pozná podľa toho, ako zaobchádza so zvieratami!“

(npr – lb)

 

Páčil sa vám článok?