Abdulaisove dobrodružstvá II.
Až v Mali sa ukázalo, že Ibrahim Maiga nie je samostatne osamelo krúžiaca planéta ako väčšina z nás. Ibi je súčasťou najúžasnejšieho, najschopnejšieho a najodolnejšieho organizmu pod slnkom, ktorý, žiaľ, v Európe vyhynul. V Afrike prekvitá a volá sa: kompletná rodina.
Mám na mysli tú naozajstnú veľkú moslimskú africkú rodinu, s niekoľkými mamami, desiatkou okatých súrodencov, po dome posedávajú vráskavé hnedé stareny, dvor je obsypaný strýkami, každú chvíľu sa objaví sesternica, prinesie do daru šatku a už zostane.
Keď po našom príchode do Bamaka od šťastia zomrela storočná sestra Ibiho otca, prišlo na pohreb asi dvesto príbuzných. (Raz som požiadal Ibrahima, aby mi spísal zoznam členov svojej rodiny. Vypýtal si čistý kancelársky papier, odišiel do vedľajšej miestnosti, po polhodine sa vrátil spotený s papierom neuveriteľne popísaným menami najbližších príbuzných na oboch stranách a povedal: „Prosím ťa, daj mi ešte jeden papier alebo radšej hneď dva...".
Naozajstná africká rodina má tri hlavy, ktorými sa obzerá do minulosti, sleduje súčasnosť a predvída budúcnosť. Má nezrátateľné množstvo pozorných očí, zvedavých uší, desiatky obratných rúk, vytrvalých nôh, má nezanedbateľné množstvo výkonných pohlaví, ktorými sa nezadržateľne rozmnožuje. Tá rodina premýšľa, vetrí, útočí, bráni sa, fintí, klame, žartuje, škriepi sa, má svojich hrdinov, lakomcov, krásavcov. Ibrahim je spojený s celým tým úžasným neporaziteľným tvorom, ktorý je dokonale vybavený na to, aby prežil.
Keď čítame o pohromách, ktoré Afrika priťahuje ako lajno muchy, čudujeme sa, že tam vôbec ešte dáki ľudia žijú. Američania by boli dávno mŕtvi. Európania zúfalí. Rusi znepokojení. No africká rodina žije ako keby sa nič nedialo. Zbytočne som sa v Timbuctu vyplašil, zabudol som, že na chvíľu aj ja ssom mravček, čo patrí k neporaziteľnému mravenisku, trúd, čo sa votrel do úľa, že som v africkej rodine, tak čo sa bojíš...?
NECHCÚ NÁM ICH DAŤ (LETENKY)
Ibrahimov bratranec Moctar El-bouchari zisťoval, čo sa dá spraviť s naším odletom. My s Ibim sme zatiaľ mali vznešený program: vybrali sme sa navštíviť príbuzných. Poletovali sme, keď už zostanem pri tom skromnom podobenstve úľa, ako včielky z kvetu na kvet. Rituál bol stále rovnaký. Zostali sme pred domom a Ibrahim „zmeneným“ hlasom pozdravil. Z domu vyšiel príbuzný a žasol. Ibrahim sosákom nasával nektár toho úžasu. Príbuzný chvíľu nechápavo pozeral, potom si pretrel oči a začal sa smiať takým vysokým chrapľavým smiechom, aký používajú Afričania, keď im vyrazí poistky.
A vtedy Ibrahim roztvoril smaragdovo žiarivý páví chvost svojho šarmu a svetáctva, otočil sa na päte ako manekýn, aby si ho mohli kompletne vychutnať a potom sa začali s príbuzným navzájom búchať do pliec a tancovali nádherný rituálny tanec a vyžarovali toľko pozitívnej energie, ako keď uprostred slnečného poludnia vzplanie 1000-wattová žiarovka. Bolo to úžasne obohacujúce, takých prvých šesť, ale po troch hodinách mi tie návštevy liezli na nervy, lebo boli jedna ako druhá a ja som mal pocit, že mi začína šibať.
Všetky domy v Timbuctu sú rovnaké: štyri múry, nádherné tepané vchodové dvere a vnútri nič. Presnejšie takmer nič: piesok, koberec, čajník a videorekordér. zakaždým sme vošli, sadli si na koberec a vypili sme s domácim z miniatúrnych šálok pekelne silný čaj. Prvá šálka ma zobudila, druhá prebudila, tretia vyhodila, štvrtá vytočila, piata rozkokošila, šiesta katapultovala niekam na hranice superbdenia a sna. Predstavte si šesťposchodový dom, do ktorého niekto namontoval výťah na desať poschodí, posadil vás doň a zmačkol desinu. Vyletel som cez strechu reality na divoký tobogán halucinácií, v ktorých ma obklopil zástup čiernych príbuzných v nočných košeliach, žien so zahalenými tvárami, fúzatých bojovníkov a čudných oblakov dymu z obetných tyčiniek.
Viem, že na konci návštev nás jeden bratranec, strážca miestneho múzea zobral do vzácnych zbierok, kde sú vystavené poklady nepredstaviteľnej historickej ceny. Originálne meče križiakov, drahokamy, fascinujúce nádoby staré niekoľko tisíc rokov, predmety, ktoré nemôžu byť pozemského pôvodu, za čokoľvek by si dali archeológovia amputovať tri prsty a ten bratranec povedal: vezmite si z toho, čo chcete. Zadarmo? No, keď nezabudnete, môžete mi poslať z Európy také tenisky, ako má Ibrahim. (Ten Ibi ich teniskami naozaj očaril.) Predstavil som si, ako si vezmem z tej zbierky zlatý rituálny predmet tajného zabudnutého púštneho náboženstva a potom ma jeho stúpenci prenasledujú ako Indianu Jonesa až do hadieho chrámu a nevedel som, či sú to čajové halucinácie alebo skutočnosť. No keď som sa prebral, mal som na prste nádherný starodávny prsteň pokrytý neznámym písmom.
Po návrate domov nás tam čakal Moctar El-bouchari s neutrálnou správou. S letenkami nie je nič nové, ale na druhý deň nás prijme sám veľký šerif. Povedal Moctar a dodal: Ak sa dobre vyspí. V živote mi nenapadlo, že sa raz večer budem modliť, aby preboha Haidara Abdourahman Cherif buval ako anjelik. Allah nech chráni Šerifov spánok.
Boris Filan
(POKRAČOVANIE)