• Život v meste
  • 21.08.2018 14:50

Fotograf Ján Lörincz: V auguste 1968 som si neuvedomoval, že pri fotografovaní riskujem život!

0 0
Zdroj: Ján Lörincz

V pamätnom roku 1968, kedy došlo k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa bol Ján Lörincz čerstvým maturantom a keď ráno 21. augusta uvidel v Bratislave tanky a vojakov, tak zobral fotoaparát a vybral sa do ulíc. Výsledkom boli vzácne historické zábery na negatívoch, z ktorých vznikli fotografie až po zmene režimu v roku 1989. Bratislavské noviny ho požiadali o krátky rozhovor pri príležitosti 50. výročia týchto významných celospoločenských udalostí.

„Bývali sme vtedy na Fučíkovej. Moji rodičia boli v tých dňoch mimo republiky, preto som bol doma sám. Deň pred inváziou som pomáhal spolužiakovi z gymnázia na Dunajskej so sťahovaním bytu z Vydrice na Hviezdoslavovo námestie a spal som u nich v ešte nezariadenom byte. Ráno nás rozrušený spolužiakov otec budil so slovami, že nás obsadili Rusi. A my sme skutočne pri dome zbadali malého, možno ani nie 19-ročného  vojačika so samopalom. Vôbec v nás nevzbudzoval hrôzu, skôr nám bol na smiech. Robili sme si z neho žarty, ešte sme netušili, čo sa to tu deje, a vôbec nám nedošlo, že mu môžu zlyhať nervy a jednoducho nás zastrelí. Spomínam si, že ľudia v centre stáli pred obchodmi v nekonečných radoch a v krátkom čase vykúpili všetko, čo sa dalo. Ja som si spočiatku myslel, že armády tu chvíľku zostanú - možno tri, štyri týždne - a potom odídu. Nikto vtedy nemohol tušiť, že tu zostanú viac ako 20 rokov,“ spomína Ján Lörincz, ktorý napokon vyštudoval psychológiu, ale približne v roku 1986 sa k fotografovaniu vrátil. Nechýbal ani o tri roky neskôr na prvých mítingoch Verejnosti proti násiliu v rámci tzv. Nežnej revolúcie.

Zdroj: Ján Lörincz

Vráťme sa však do pohnutých udalostí z augusta 1968, ktoré zvečnil ešte ako osemnásťročný mladík. Nebál sa ruských vojakov fotografovať? „Z domu som sa vybral najskôr do centra k Manderláku a odtiaľ na Šafárikovo námestie. Mesto bolo zamorené ťažkou vojenskou technikou a nechápavými vojakmi, ktorých sa šokované a zúfalé obyvateľstvo snažilo presvedčiť, že u nás žiadna kontrarevolúcia nie je.  Pred Aulou Univerzity Komenského, ktorá sa vtedy rekonštruovala, bolo lešenie a na ňom stavebný výťah, dalo sa naň bezpečne a pohodlne vyliezť a mať tak lepší výhľad na námestie plné vojenskej techniky a ruských vojakov a dav rozhorčených Bratislavčanov. Jeden, či dva ruské obrnené transportéry sa v tom dave zrazu z ničoho-nič pohli, ale do cesty sa im postavila cisterna - netuším či prevážala benzín, či inú horľavinu, alebo bola možno aj prázdna - v každom prípade predstavovala pre vojakov možnú hrozbu. Situácia začala byť veľmi napätá, stúpala agresivita ľudí aj okupantov. Mal som strach. Usúdil som, že je najlepšie bude okamžite zmiznúť z námestia. Práve včas, lebo sotva som vošiel do bočnej ulice pri univerzite, ozvala sa streľba, ktorej obeťou sa stala študentka Danka Košanová. Zomrela na schodoch do univerzity - pod výťahom, na ktorom som predtým stál.“       

Zdroj: Ján Lörincz

Spomienka na 21. august 1968

Niekoľko zaujímavých záberov urobil Ján Lörincz aj na Námestí SNP, kde bola azda najväčšia koncentrácia vojenskej techniky a protestujúcich ľudí. „Na podstavec, kde bola kedysi socha Stalina, sa postavila skupinka ľudí, v ktorej bol aj Dominik Tatarka a burcovala dav. Zrazu vojaci začali strieľať smerom na kostol a celé námestie sa v okamžiku vyprázdnilo. Zažil som extrémny šok - pud sebazáchovy ma zahnal do chodby blízkej budovy – zmizol som z námestia vôbec si nepamätám ako.  Potom som zistil, že mi dochádza film, tak som si chcel nejaký ísť dokúpiť, ale fotoobchody boli úplne "vybrakované". Teraz už viem, že možno aj preto som stále tu. V tom nezrelom, mladom veku by som určite pokračoval vo fotografovaní a nemuselo by to mať šťastný koniec. Z pochopiteľných dôvodov vznikli fotografie z negatívov, ktoré som vtedy nafotil, až po revolúcii. Prvýkrát som ich verejne publikoval až v roku 1995 počas svojho pôsobenia v Národnej obrode," dodáva Ján Lörincz.    

(ars, foto: Ján Lörincz)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.