ROZHOVOR: Jozef Golonka sa stretáva s kamarátmi v tržnici alebo na Miletičke a spomínajú tam na "zlaté časy"...

Zdroj: abn

Legendárny slovenský hokejista Jozef Golonka si začiatkom januára pripomenul významné životné jubileum – 80. narodeniny. Pri tejto príležitosti sme jedného z najznámejších bratislavských rodákov trošku vyspovedali. Prezradil nám, ako osemdesiatku oslávil, zaspomínal si na detstvo, svoje športové začiatky, ale porozprával aj o Slovane či súčasnej úrovni hokeja v našom hlavnom meste.

K čomu sa viažu vaše prvé spomienky z detstva? 

Asi k Ružinovu, kde som vyrastal. Kedysi to bola periféria, ale postavili v nej veľa športovísk – futbalových, hádzanárskych či volejbalových ihrísk alebo tenisových kurtov. S rovesníkmi sme štartovali naše športové kariéry u Saleziánov. Oni tu sústredili všetkých chudobných chlapcov z okolia a dávali ich do laty. Spomínam si, že som chodil aj do modelárskeho krúžku, pretože som chcel byť pilotom. Pochopiteľne, že sa zúčastňovali aj omší a tí najchudobnejší dostávali od saleziánov aj nejaké darčeky na Vianoce – či už zimné čapice alebo nejaké rukavice.

Kde všade ste chodili do školy?

Základnú som vychodil na Kvačalovej ulici a po nej som absolvoval strojnícku priemyslovku, ktorá bola už vtedy na Fajnorovom nábreží pri Dunaji. Myslím, že dodnes tá škola nemá telocvičňu. My sme  chodili pešo cez Starý most cvičiť do Petržalky. Predstavte si, že jeden z našich profesorov ešte žije. Vlani oslávil 99 rokov a dúfam, že sa tento rok s bývalými spolužiakmi stretneme na jeho storočnici.

Akým ste boli študentom?

Učil som sa len toľko, aby som mal priemer známok do 2,5, lebo v takom prípade mi škola umožnila športovať. Ale asi som bol celkom slušný študent, lebo napríklad na vysokej škole ekonomickej mi pri jej skončení ponúkli možnosť zostať na nej ako odborný asistent. Lenže v tom čase som už hrával naplno hokej, vďaka ktorému som vtedy zarábal mesačne o 500 Kčs viac, než by som dostával na škole. A navyše mi vyplácali ešte aj prémie za vyhraté zápasy, čo bolo 180 Kčs...

Vaša mama vraj pôvodne chcela, aby ste so svojou sestrou Júliou vytvorili krasokorčuliarsky pár..

To je pravda, ale ak by som mal byť úprimný, tak my sme so sestrou vždy súperili. A hoci moja mama bola krasokorčuliarskou trénerkou, ktorá dozerala na prvé kroky Ondreja Nepelu či Jozefa Sabovčíka, tak ja som „kraso“ nikdy nemal príliš v láske. Napríklad aj Karol Divín bol môj veľký priateľ, ale nikdy som mu nezávidel, lebo krasokorčuliari museli skoro ráno vstávať, aby sa dostali na ľad. Našťastie ma moja sestra o hlavu prerástla, takže zo zámeru urobiť z nás dvoch pár sa upustilo. Ona sa následne stala majsterkou Československa, ale aj mne sa tie základy zišli, pretože som bol na tom veľmi dobre korčuliarsky. Aj v „kanadách“ som zvládal skok zvaný Axel, hoci som inklinoval skôr k iným druhom športu.  

Máte na mysli hokej alebo tenis, ktorému ste sa v juniorskom veku tiež veľmi intenzívne venovali?

Naozaj som bol veľmi dobrý tenista. Dokonca som mal ísť hrať aj na Wimbledon, ale hoci som bol prvý v domácom rebríčku, tak z Prahy mi prišiel list, že nie som vo forme a namiesto mňa pocestuje do Anglicka niekto iný. Bol som strašne naštvaný a v tej chvíli som chcel s tenisom skončiť. Lenže za 14 dní mali byť majstrovstvá Československa juniorov v Pardubiciach, kde mal byť aj Jelínek, ktorého namiesto mňa nominovali do Londýna. Celé dva týždne som poctivo trénoval a hoci na mňa nasadili tých najsilnejších hráčov z Motorletu Praha, tak som postupne všetkých vyradil a vo finále porazil aj Jelínka 6:2, 6:4. ​Vtedy som od radosti vyhodil do vzduchu raketu, ktorá pristála na nejakom strome a pred tromi tisíckami divákov zakričal, že som s tenisom skončil. Odvtedy som sa venoval súťažne len hokeju a ako 17-ročný som debutoval v československej reprezentácii a strelil aj prvý gól. Neskôr ma z nej však vyhodili, lebo som bol nespratník a odmietol som jednému zo starších hráčov odniesť vak. V roku 1959 som sa však do reprezentácie vrátil a stal som sa najproduktívnejším hráčom MS.

Zdroj: abn

Kedy vás začali Bratislavčania spoznávať aj na ulici?

Asi hneď od začiatku môjho pôsobenia v Slovane. Spomínam si, že keď som sem prišiel ešte medzi dorastencov, tak asi desiati boli lepší než ja, ale usilovným tréningom som ich všetkých prekonal. V Matadorke sa vyrábali gumové tesnenia do tankov T-34 a tieto gumy som si zobral domov a donekonečna ich naťahoval, teda posilňoval s nimi. Raz som pri tom aj kľučky na dverách odtrhol, takže mi otec dobre vynadal. Ja som hral hokej vždy pre divákov, nie pre pokladňu. A keď som aj zarobil nejaké peniaze, tak som ich dal doma na sekretár a keď potrebovala sestra nejakú sukňu, tak si z nich odtiaľ zobrala. Druhou mojou motiváciou bolo dokázať, že aj Slováci vedia hrať hokej. Pretože dovtedy to bola hra, v ktorej dominovali Česi a bratislavský Slovan bol dlhé roky jediným klubom vo spoločnej lige.

Zdroj: abn

​A vaša prezývka Žiletka ako vznikla?

Počas priateľského zápasu medzi Slovanom a CSKA Moskva. Jeho tím vtedy tvoril takmer kompletný reprezentačný tím sovietskej zbornej na čele s legendárnym Vsevolodom Bobrovom. No a ja som si práve naňho počkal a vrazil som doňho tak, že som mu vyrazil dych. On padol na ľad a ja som celý vystrašený utiekol na striedačku, lebo som sa bál, že keď ma chytí, tak ma roztrhá. Skryl som sa za robustného obrancu Vlada Maleca, ale Bobrov prišiel k našej striedačke a po rusky mi povedal, že raz bude zo mňa veľký hráč. Nechcelo sa mi tomu uveriť, veď Bobrova som obdivoval ešte ako malý chlapec, keď hral futbal na Tehelnom poli. Aj číslo 9 som si vybral preto, že ho nosil on a Kanaďan Gordie Howe. V tom zápase sedel kúsok odo mňa Edo Gábriš, ktorý na moju adresu zahlásil: „Jožo, to nebol bodyček, ty si ho prerezal ako žiletka.“ A odvtedy mi táto prezývka prischla. Pretože vždy, keď sa strhla nejaká mela na ľade, tak ja som v nej určite bol...

Zdroj: abn

​V roku 1972 ste určite pociťovali ako krivdu, že vás po niekoľkoročnom pôsobení v zahraničí naspäť do Slovana nechceli a odmietli vaše služby pre vysoký vek. Pritom ste mali len 34 rokov...

Vtedy sa stal trénerom jeden z mojich bývalých spoluhráčov, s ktorým inak dodnes dobre vychádzam.  Naozaj mi bolo oznámené, že ma nepotrebujú, lebo som pristarý. Pritom som bol po návrate z klubu SC Riessersee, ktorý pôsobil v nemeckom Garmisch-Partenkirchene vo vrcholnej forme. Hrával som celé zápasy prakticky bez striedania. Keď ma Slovan odmietol, tak som prijal ponuku Zvolena, kde som odohral ešte tri sezóny v Slovenskej národnej hokejovej lige. Vtipné bolo, že si Slovan si od nich pýtal odstupné, pričom im Garmisch za mňa zaplatil 100-tisíc mariek. Takže napokon sa dohodli funkcionári Zvolena priamo s Nemcami a Slovan sme obišli.

Dnes hrá Zvolen slovenskú extraligu, v ktorej Slovan už niekoľko sezón nepôsobí. Nie je vám trochu ľúto, že v našom hlavnom meste v súčasnosti najvyššia slovenská súťaž absentuje?

Myslím, že Slovan išiel správnou cestou, ak si vybral KHL. V dnešnej dobe je hokej globalizovaný podobne ako priemysel či kultúra, ale je evidentné, že nášmu klubu chýbajú sponzori na to, aby sa mohli slovanisti v kontinentálnej lige výraznejšie presadiť. V nej platí rovnica, ak máš peniaze na dobrých hráčov, tak máš výsledky a ak nemáš, tak si dole. A hoci sa v Bratislave do reklamy dávajú státisíce eur, tak Slovan stále trpí finančným nedostatkom. Niekedy dokonca ani nemajú z čoho zaplatiť za prenájom štadióna. Pritom Slovan robí nielen Bratislave, ale celému Slovensku dobrú reklamu. Vďaka nemu nás poznajú v celom Rusku, Číne, Kazachstane, Fínsku či Lotyšsku. Obávam sa, že hrať slovenskú ligu by bolo pre Slovan krokom dozadu. Niektoré kluby aj v nej skrachovali, iné trápi nezáujem divákov. A bojovať v dnešnej zjednotenej Európe o titul majstra Slovenska sa mi zdá úplne nepodstatná méta. Hlavné mesto má ešte jeden klub v nižšej slovenskej súťaži. Volá sa HC Bratislava a pôsobí v ňom aj veľa bývalých hráčov Slovana – veteránov. Ale asi ani pre nich nie je veľkou motiváciou hrať extraligu, kde by na domáce zápasy chodilo maximálne dvetisíc divákov.

Zdroj: TASR

​Nedávno ste oslavovali 80. narodeniny. Prezradíte nám, kde sa zvyknete schádzať, ak chcete pozvať na obed rodinu či inú väčšiu spoločnosť?

V rámci rodiny sa všetci zídeme u nás doma. Veď manželka je najlepšia kuchárka v strednej Európe a ešte aj kúsok za rohom. Ak sa chcem vidieť s bývalými spoluhráčmi, tak sa s nimi stretávam v Tržnici na Trnavskom mýte alebo na centrálnom trhovisku tzv. Miletičke. Tam si zaspomíname na krásne časy. Síce sme boli bez peňazí, ale hrali pre ľudí, zabávali ich aj seba a to bolo pre nás najdôležitejšie.    

Zdroj: archív J.G.

​A v mladosti, teda ešte za slobodna, ste sa kam v Bratislave chodievali zabávať?

Predovšetkým do Véčka. Zažil som tu všetkých slovenských hudobných velikánov, ktorých dnes uctievame. A keď V-klub zatvorili, tak sme skončili buď v Devín bare alebo Jalta bare. A aj keď som už ako mladík so spoluhráčmi na záťahy chodil, tak až do veku 27 rokov som nevypil ani kvapku alkoholu. Prvýkrát som si nalial pohár šampanského až na mojej promócii, keď som skončil vysokú školu s dobrým výsledkom.

Zdroj: abn

​Čo vidíte, keď sa obzriete späť na svoj doterajší život - na ktoré obdobie najradšej spomínate?

Zo športového hľadiska to bola určite zimná olympiáda v Grenobli 1968, kde som bol v životnej forme. Dal som vtedy Rusom dva góly a na dva som prihral, takže sme vyhrali 5:4 a celý národ to oslavoval v uliciach. A zo súkromného hľadiska to bol deň, kedy som vo Zvolene spoznal svoju súčasnú manželku, s ktorou sme nedávno oslávili 30. výročie svadby, hoci sme spolu už 45 rokov.  Som hrdý aj na všetky štyri deti, ktoré sú mojím najväčším životným úspechom. Teším sa, že sú z nich slušní a vzdelaní ľudia. A radosť mi robia aj vnúčatá.

Zdroj: archív J.G.

​Zhováral sa ROMAN SLUŠNÝ, foto: TASR, abn, archív J.G.