• Život v meste
  • 02.12.2017 08:24

ROZHOVOR: Deti uveria, že som Mikuláš, až keď ma poťahajú za bradu a zistia, že je pravá...

0 0
Zdroj: Archív F.R.

Ešte párkrát sa vyspíme a príde Mikuláš. Tento starší pán s bielou bradou, ktorý dobré deti odmeňuje balíčkami so sladkosťami a zlým dáva do čižiem zemiak či uhlie, má svoj sviatok na meniny, teda 6. decembra. Práve v tento deň má najviac práce aj fotograf na dôchodku FRANTIŠEK RAJECKÝ, ktorý je azda najvyťaženejším bratislavským Mikulášom. Snáď ako jediný sa ani maskovať nemusí...

Bratislavský Mikuláš

Odkedy patrí k vášmu neodmysliteľnému výzoru brada?

História mojej brady sa viaže na august 1968. Vtedy sme si mnohí nechali symbolicky – na protest narásť bradu. 

Spomeniete si ešte, kedy ste prvýkrát prijali úlohu Mikuláša? Kto vás oslovil a kde ste boli?

Na svoju prvú mikulášsku úlohu si veľmi dobre pamätám. Oslovil ma výborný zabávač a moderátor Rišo Vrablec. Bola to charitatívna akcia a najlepšie na tom bolo, že mojím anjelom bola bývalá výborná tenistka Radka Zrubáková.

Aký je to vlastne pocit byť Mikulášom? Predpokladám, že si to vyžaduje aj mať k deťom vzťah...

Pre mňa je to podmienkou, milovať deti. Stotožniť sa s nimi.

Robili ste ho aj vlastným potomkom alebo v rámci rodiny?

Nie, v rodine som Mikuláša nikdy nerobil. Teraz, keď mi kladiete túto otázku, uvedomujem si tento paradox.

Kde všade v rámci svojich mikulášskych povinností chodievate?

Teraz už vlastne takmer po celom Slovensku. Aktuálne to bude vo Vysokých Tatrách, Bratislave, Nových Zámkoch,  Nitre, Trnave... Keď ide o prostredia, je to veľmi bohaté. Od materských škôl cez školy, nemocnice, nákupné centrá, firemné akcie, detské domovy, atď...

Na čo všetko sa vás deti pýtajú?

Deti sú úžasné. Aj tie, ktoré pred stretnutím hrdo vyhlasovali, že na Mikuláša neveria, že to je len prezlečený nejaký ujo, zneistia. Klasikou zistenia pravosti je poťahanie za bradu. Keď to urobia mne, tak sú v takom šoku, že sa len málokedy zmôžu ešte na nejakú otázku.

Takže je asi veľkou výhodou, že máte vlastnú bradu...

Pravá brada je síce mocný argument, nie je však jediný. Oblečenie, ktoré mám, nie je žiadna maska, žiadna napodobenina. Agentúra, cez ktorú na tieto podujatia chodím, mi dala na mieru ušiť originálne oblečenie, aké nosia cirkevní hodnostári. Šil ho totiž krajčír, ktorý toto oblečenie pre nich vyrába. Zaujímavosťou je aj to, že veľmi často skúšajú pravosť brady maminky detí.

Všetci krpci pri vás veria, že Mikuláš existuje alebo už vás niekto podozrieval, že ste len prezlečený ujo?

Za tie roky sa mi ešte nestalo, že by ma odhalili.

Postavy anjela a čerta sa každý rok po vašom roku menia? Ak áno, tak ako ich zháňate?

Zohnať čerta a anjela je úlohou agentúry, v ktorej pôsobím.

Aj vás tie mikulášske povinnosti niečo stoja, teda kupujete si napríklad aj vlastné sladkosti alebo to je záležitosť organizátora, ktorý si vás zavolá?

Ja samozrejmé, že darčeky zabezpečuje organizátor. No ale sa ešte nestalo, aby som nemal plné vrecká vlastných cukríkov. Ono to totiž nie je také jednoduché. Niekedy sa ozve mamina alebo ocino, že aj oni boli dobrí. No čo už. Tak dostanú aj oni po cukríčku.

Všimli sme si na sociálnej sieti, že ste v tejto sezóne dostali ponuku na Mikuláša dokonca z Čiech. Prijali ste ju?

Áno, dostávam viacero ponúk. Ja som však verný agentúre PRIMA, ktorá do mňa investovala a nechala ušiť ten úžasný kostým. Iným by som aj pomohol, ale časovo mi to nevychádza. Mimochodom, agentúra zháňa ďalších Mikulášov – taký veľký je dopyt!

Dostávate za to aj nejaký honorár alebo skôr taká príjemná zábavka, charita a dobrý skutok?

Je to zmes všetkého. Nemocnica, detský domov sú dobrým skutkom. No a z niektorých sa mi ujde na kávičku, ktorú mimochodom milujem. Ale stali sa aj nezabudnuteľné zážitky. Raz som bol v nemocnici a to bolo také zvláštne, lebo ma sprevádzali rádové sestry. V jednej z izieb boli veľmi ťažko chorí a na jednej z postelí som spoznal bývalého suseda. Keď ma uvidel, zažiarili mu oči a chytil ma za ruku. Bola to jedna z mojich najťažších mikulášských chvíľ. O niekoľko dní som sa dozvedel, že nás navždy opustil. Už som sa nikdy nedozvedel, či ma vôbec spoznal. Či stískal ruku Mikulášovi alebo mne.

Chodí aj k vám domov 6.12. Mikuláš? Dávate si topánku alebo čižmu do okna?

Chodí, veľmi tajne. Vždy ráno mám v topánke nejakú sladkosť. Mnoho razy som sa snažil s ním stretnúť, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Je veľmi šikovný.

Počas roka vás občas vídame aj v civile na rôznych akciách s fotoaparátom. Ako dlho ste sa týmto povolaním živili a kde všade ste pôsobili? 

To s fotoaparátom je už  minulosť. Najdlhšie som ako fotoreportér pôsobil v denníku Smena a potom v týždenníku Mladé rozlety. Neskôr som fotografoval pre ZMOS a mestskú časť Bratislava Nové Mesto. Dnes som už len fotograf vo výslužbe. Fotografujem len pre zábavu a bavím svojimi fotkami priateľov na facebooku a instagrame.

(ars, foto: archív F.R.)

 


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.