• Život v meste
  • 19.11.2017 21:06

ROZHOVOR: Futbalistka Ivana Balážiková je hrajúcou trénerkou v FC Petržalka Akadémia a tá jej prirástla k srdcu

0 0
Zdroj: Archív I.B.

O azda najväčšie prekvapenie jesennej časti II. futbalovej ligy žien sa postarali futbalistky FC Petržalka Akadémia, ktoré v 8. kole doma porazili dovtedy nezdolaného lídra FK Slovan Duslo Šaľa 4:2 a zosadili ho z trónu. V spomínanom zápase strelila 3 góly domácich 25-ročná hrajúca trénerka IVANA BALÁŽIKOVÁ, s ktorou sme sa porozprávali o jej futbalových začiatkoch, radostiach, starostiach a cieľoch.

Ivana Balážiková

Spomeniete si ešte, kedy ste prvýkrát vybehli na trávnik na svoj zápas - koľko rokov ste mali a čo vás vôbec motivovalo dať sa na futbal? 

Futbal ma bavil od detstva. Už na základnej škole som trávila svoj čas s chlapcami na ihrisku.  Môj prvý zápas som však hrala ako dvanásťročná s dievčatami v dedinke pri Piešťanoch. I keď sa nám príliš nedarilo, spomienky mám pekné.  Futbal bol šport, ktorý ma napĺňal a to bola asi najväčšia motivácia.

Mali ste doma nejaké vzory - rodičov alebo súrodencov, ktorí sa futbalu venovali?

Áno, môj otec hrával futbal a taktiež aj brat. Takže základy ma naučili práve oni dvaja. Často sme u nás v záhrade hrávali dlhé zápasy a neraz to u mňa končilo plačom práve pre prehru. Obaja mi dali množstvo dobrých rád, vďaka ktorým som napredovala. Rodičia a súrodenci ma naozaj vždy podporovali, čo si nesmierne vážim. Pravidelne chodili na zápasy a všetko podstatné vo futbale prežívali spoločne so mnou. A za to im patrí veľká vďaka.

Bavilo vás to od prvej chvíle alebo boli aj situácie, keď ste už loptu nechceli ani vidieť? Čo vás opäť vrátilo "do hry"?

Podľa mňa každý, kto hrá  futbal, si ho musel od prvej  chvíle zamilovať. Ale ako u každého športovca prídu aj horšie chvíle. Ja som ako mnohé futbalistky taktiež prešla zložitým zranením kolena. Vtedy to bolo ťažké obdobie, keďže som mala len 18 rokov. Ale hneď po uzdravení som sa neskutočné tešila na trávnik a práve zranenie mi ukázalo, že viem zvládnuť pri futbale aj ťažšie situácie. Dnes už mám trošku iný pohľad aj ako trénerka. Niekedy je toho naozaj príliš veľa, keďže šesť dní v týždni trávim na ihrisku. Rada teda na jeden - dva dni vypnem od futbalu a potom mám väčšiu chuť pracovať. Momentálne si už život bez futbalu neviem predstaviť.

Boli tie podmienky, v akých ste začínali, úplne iné a neporovnateľné s tým, čo kluby ponúkajú dievčatám a mládeži dnes?

V období, keď som začínala, nebol ženský futbal natoľko rozšírený ako dnes. Teda bolo menej ženských a žiackych družstiev. V súčasnosti už máme omnoho viac družstiev a dokonca sa rozvíja aj kategória prípraviek, čo je podľa mňa veľmi pozitívne. Aj  podmienky boli iné. Určite neboli také kvalitné tréningové plochy, pomôcky, ale ani kvalifikovaní tréneri. Treba povedať, že ženský futbal naozaj napreduje.  

Hrávali ste v bratislavskom Slovane. Mali ste v našom meste alebo na Slovensku nejakú konkurenciu? Bol nejaký iný klub, ktorý by vám mohol skomplikovať cestu za titulom? Ako ste to vtedy vnímali? 

Ak  si dobré spomínam, tak medzi kvalitné družstvá patrili najmä Šaľa a Nové Zámky. Samozrejme aj iné tímy mali svoju kvalitu. Filozofia vtedajšieho trénera Slovana bola jasná. Chcel od nás vždy maximálny výkon, nech sme hrali s akýmkoľvek súperom. Preto sme v tomto období neriešili iné družstvá a sústredili sa samy na seba. Práve táto filozofia sa mi veľmi zapáčila a inšpiruje ma dodnes.

Zdroj: Archív I.B.

​Slávna zostava ŠK Slovan Bratislava ženy, v ktorej bolo mnoho súčasných reprezentantiek Slovenska.

Dosiahli ste v ženskom futbale všetko, čo sa dalo - čo považujete za svoj zatiaľ najväčší kariérny úspech?

Tak to je celkom zložité jednoznačné povedať. V podstate som sa nad tým takto nezamýšľala. Každý úspech bol niečím výnimočný. Ale účasť v reprezentácii do 19 rokov bol naozaj úžasný úspech. Odohrala som dve kvalifikácie s touto kategóriou. Reprezentácia je podľa mňa vrchol každého hráča. Tento rok ma zasa veľmi potešilo, že som sa mohla prezentovať aj ako trénerka v reprezentácii do 15 rokov. Vždy je to výnimočný pocit, keď človek počuje na štadióne hrať slovenskú hymnu.

Existuje aj niečo, čo sa vám zatiaľ nesplnilo alebo nepodarilo úplne podľa predstáv?

Priznám sa, že nikdy som nemala obrovské sny v rámci futbalovej kariéry. Snažila som sa vždy robiť všetko, čo bolo v mojich silách. Keď prišiel úspech, tak ma to potešilo. Samozrejme, že človek musí mať sny, aby sa mal kam posúvať.Tie moje si momentálne snažím plniť a snívať na klubovej úrovni v Petržalke.

Je jasné, že mužský a ženský futbal sú rozdielne. Kde vidíte najväčšie odlišnosti - v čom sa ženy mužom nikdy nepriblížia a vďaka čomu je možno ten ženský futbal podľa vás krajší?

Myslím, že mužský futbal je rýchlejší a tvrdší. Naopak ženský futbal je technickejší. Z môjho pohľadu je aj emotívnejší. A v neposlednom rade ženám to viac pristane na ihrisku. 

V súčasnosti pôsobíte v druholigovom klube FC Petržalka Akadémia ako hrajúca trénerka. To znamená, že máte tých povinností viac než vaše spoluhráčky a zároveň by ste im mali ísť príkladom. Je to zaväzujúce? Stojí to za to? Baví vás dievčatá trénovať? Čo vám vie urobiť najväčšiu radosť?

Áno, tých povinností je naozaj veľmi veľa. Som hlavná trénerka v dvoch kategóriách - žiačky aj ženy. Z tohto pohľadu to naozaj nie je jednoduché, keďže momentálne som ešte študentkou 5. ročníka na právnickej fakulte. Cítim určitý tlak, preto sa musím aj ja neustále posúvať, aby som svoje zverenkyne mohla správne viesť. Snažím sa dievčatá učiť nielen futbalovo, ale aj ľudsky.  V klube sa riadime heslom: „Vychovajme najskôr slušných ľudí a potom dobrých futbalistov.“ Takže určite je to zaväzujúce, ale stojí to za to. K trénovaniu som sa dostala v podstate úplnou náhodou, ale veľmi ma ta práca baví a hlavne napĺňa. Riešim síce futbal aj z iného pohľadu a o to zaujímavejšie to pre mňa je. Snažím sa dievčatám odovzdať moje skúsenosti, i keď sa sama mám ešte čo učiť. Často do družstva žiačok prídu dievčatá, ktoré nikdy nehrali futbal. Je úžasné, keď ich po určitom čase vidíte, že ich futbal baví a ako napredujú.  Preto zastávam názor, že je dôležité vychovávať  mladé futbalistky. Tiež ma teší, ak sa mi podarí dievčatá v staršej kategórií niečo naučiť a pomôcť im zlepšovať sa. Aj keď to stojí množstvo síl, je to silný dôvod, prečo to celé robím.

Zdroj: Archív I.B.

​Ivana Balážiková trénuje v Petržalke až dve družstvá - ženy aj žiačky...

Videl som jeden z vašich zápasov Petržalka - Šaľa, kde ste vy osobne doslova dominovali a rozhodli svojimi gólmi o výsledku. Človek by si povedal, že vás je v druhej lige škoda. Ako to vnímate? Viete si predstaviť, že by ste v blízkej budúcnosti hrávali niekde inde?

Tak v tom zápase to bola predovšetkým práca celého družstva. Futbal hrám asi desať rokov. Za ten čas som prešla viacerými kvalitnými klubmi či už slovenskými alebo zahraničnými. Naučila som sa veľa nového. Beriem to ako obrovskú skúsenosť, ale už ma to neláka ísť zase do nového družstva. I keď nie som z Petržalky, veľmi mi prirástla k srdcu. Tam sa cítim ako doma. Ešte ani v jednom tíme som sa necítila tak dobre a šťastne. Už to asi zostane moja srdcovka, keďže tam už pôsobím pomerne dlho. Naozaj je to moja druhá rodina. Som tam veľmi spokojná aj ako trénerka, aj ako hráčka. Mám skvelé dve družstvá, v ktorých vládne priateľská atmosféra. Takže absolútne nerozmýšľam nad zmenou. Je teda jasné, že v najbližších rokoch iný dres ako ten petržalský neoblečiem.

Roman Slušný, foto: archív I.B.


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.